Do DC som sa dostala na základe programu The Fund for American Studies. Chodím do školy na George Mason University a zároveň stážujem v Institute for World Politics. Pre tých, čo si myslia, že si užívam dovolenku, tak to (bohužiaľ) nie. Stáž od 9-tej do 3-tej a celé poobedie (niekedy až do desiatej) v škole. Večer padám mŕtva do postele a akýkoľvek náznak úsmevu svojej optimistickej spolubývajúcej chápem ako provokáciu.
Napriek tomu každé ráno vstávam s pocitom, že sa mi splnil sen. Neželala som si byť v DC, dokonca ani v Amerike. Chcela som len, aby som sa zase dostala zo svojej komfortnej zóny, posunula svoje hranice a zažila svoje osobné profesionálne dobrodružstvo. Keď som sa do tohoto programu dostala, vypočula som si jednu trpkú poznámku o tom, ako musela byť komisia podplatená a výsledky rozhodnuté už vopred. S čistým svedomím môžem tvrdiť, že to tak nebolo. Som tu proste preto, lebo som chcela a spravila som pre to všetko. Na náhody a šťastie neverím.
Čo som za ten mesiac stihla?
-bývať s Vietnamkou, černoškou z Californie a mormónkou z Utahu (predstavte si niečo ako reklamu na Benetton alebo zasadnutie v OSN)
-briefing vo Federal Reserve
-stretnúť slečny Obamové
-byť svedkom zásnub na Linkolnovom memoriáli
-ochutnať čínu v Chinatowne
-odfotiť sa pred Bielym domom
-omylom spustiť protipožiarny alarm
-nasadnúť na zlé metro (asi tak 87krát)
-pripravovať Miss DC na Miss America
-nelegálne si zaplávať v hotelovom bazéne
-stráviť milión hodín na Skype
-ísť do Mont Vernon, kde žil George Washington (a zase raz tam spustiť alarm)
-navštíviť 4D kino so snehom a hmlou
-stáť tam, kde Forrest Gump
-zažiť snáď najhoršie podnebie, aké existuje- hlavne ľudia s kučeravými vlasmi by ma pochopili
-byť pozvaná na obed so slovenským veľvyslancom
-baliť jedlo pre bezdomovcov...
Je tu pár vecí, čo ma prekvapili, ale nejako stále neviem zistiť, či v dobrom alebo v zlom. Napríklad, že zelený panáčik na semafore je biely. Autá sú obrovské a v každom je len jeden človek. MHD stojí asi milión eur na deň. Ľudia nosia tenisky ku kostýmom. Cudzinci sa vám na ulici len tak prihovoria, pochvália oblečenie alebo poprajú pekný deň. Všetci sa zaujímajú o politiku. Každý má na dome (oblečení, peňaženke, taške, topánkach, plavkách..) vlajku. Všetci poznajú Prahu. V metre stretnete najbizarnejšie individuá. Nie sú tu skoro žiadni starí ľudia. Je tu asi najviac veveričiek na svete. Slovo obezita tu má úplne inú definíciu. A hlavne- každý sa usmieva!
Zajtra je 4.júla a oslavy nezávislosti. Keď sa ma spolužiaci dnes pýtali, či máme na Slovensku nejaký podobný deň, kedy oslavujeme svoju krajinu, tak som musela povedať, že nie. Prečo to tak je?
