Každý spevák potrebuje počas svojej cesty inšpiráciu. Ako povedal Richter - Pre hudbu potrebuješ viac než čokoľvek ié hlavne vášeň pre to, čo robíš. Ak by sa ma niekto opýtal ktorý hlas pre mňa predstavuje obraz dokonalej čistoty a tej najúžasnejšej vokálnej techniky, nad finálnou odpoveďou nebudem dlho polemizovať. Mirella Freni ostane osobnosťou, ktorej hudba nesúžila. Narodila sa aby ona slúžila umeniu a zanechala veľmi hlboký odkaz v opernej historii.
Talianská sopranistka po prvykrát debutovala v roku 1955 ako Micaela v opere Carmen. Zlomový moment v karéry tejto veľkej osobnosti prichádza v roku 1958 kedy sa predstavila ako Mimi v opere G. Pucciniho La Boheme v Teatro di Regio. Tu sa mi žiada napísať, že v mojich očiach a predstavách o tom, akým spôsobom má byť zadefinvaná hudobná estetika G. Pucciniho neexistuje lepší príklad ako hlas Mirelly Freni. Najpôsobivejšie citové vyjadrenie, ktoré vo svojej interpretácii absolutne korešpondovalo s vokálnymi požiadavkami skladateľa. Mirella Freni dokázala byť tragická, komická, dokázala znázorniť dedinské dievča ale aj protipól veľkej kráľovnej, či matky, ktorá si siahne na život. V historii opernej scény sme sa častokrát stretli s hlasmi, ktoré boli schopné interpretovať obory lyrického až dramatického sopránu, často sme však polemizovali nad interpretačnými či výrazovými požiadavkami v operách. Tu musím napísať, že Mirella Freni bola snáď jediná interpretka v historii opery, ktorá dokázala koherentným spôsobom pracovať a interpretovať Verdiho, Pucciniho, ako aj Čajkovského napríklad. Hovoríme tu o istej flexibilite a plastickosti, ktorá bola jednou z najvačších domén speváčky. Na pôde Milánskej La Scaly sa predstavila v postave Nanetty z opery G. Verdiho Falstaff. V Metrropolitnej opere sa predstavila opatovne ako Mimi a taktiež neskôr ako Liu z opery Turandot. Od roku 1970 sledujeme prienik do ťažích partov lyrického až mladodramatického oboru, kde sa Mirela predstavuje v operách Don Carlos, Elisabetta alebo Desdemona, či Leonora v opere Sila Osudu. Stvárnila taktiež postavu Manon Lescaut z rovnomennej opery G. Pucciniho Manon Lescaut. Postavu Cio-Cio- San z opery Madam Butterrfly interpretovala len štúdiovo. Filmové uvedenie zažiarilo v roku 1975 po boku svetoznámeho Placida Dominga, dirigoval Herbert Von Karajan. Tu by sme dokázali uvážlivo polemizovať nad odkazom, a hlasovými možnosťami, ktoré by dovoľovali speváčke interpretovať túto heroickú postavu. Tu však musíme ozrejmiť inteligenciu speváčky. Tí, ktorí mali možnosť pracovať so speváčkou sa vyjadrujú spôsobom, ktorý by každý predpokladal- inteligencia, svedomitosť, dokonalá racionalána uvážlivosť vo výbere repertoáru v súlade so speváckymi možnosťami, tvrdá práca. A opať. Vášeň. Ako raz speváčka sama povedala : Madam Butterfly je nesmierne náročná, necítim potrebu poškodiť si hlad. Niektorí speváci si myslia, že môžu spievať všetko. Ja som však pristupovala k sebe a svojím hlasovým možnostiam vždy skromne, pracovala som s tým čo mi bolo uštedrené.
Freni siahla taktiež po Veristickom odkaze skladateľov ako Cilea, Giordano v MIláne, Barcelone a neskôr v New Yorku. Svoju profesionálnu kariéru ukončila na javisku v opere Panna Orleánska P.I. Čajkovského v Národnej opere vo Washingtone vo veku 70 rokov.
40 rokov poctivej, a tvrdej práce umelca, ktorý každodenne prekonával svoje hranice a nesmierne miloval hudbu. Buďeme si ju navždy pamatať ako tú najúprimnejšiu Mimi, ako nežnú Laurettu, dominantnú milovničku opier G. Pucciniho a G. Verdiho. Bel cantová spevácka tradícia nebola nikdy tak prehĺbená, ako práve v hlase Mirelly Freni. Nech akokoľvek hľadám inšpiráciu, alebo odkaz bel cantovej tradície, alebo autentické lemovanie čŕt, ktoré predpísal skladateľ v partitúre, hľadám len jedno jediné meno : Mirella Freni. Sú hlasy, na ktoré nikdy nezabudneme.
Addio, cara Mirella.
