Nikdy som na Facebooku nechcela byť...
To nie je sranda, aj keď po druhom prečítani sa mi smeje ešte aj môj comp !!!...:) Ale ponad plecia známych, rada som si obzerala fotky kadekoho vysmiateho ako lečo aj lečko. Až som sa jedného dňa zaksichtila a odfotila..Nenápadne som odstrihla kúpelňové prebytky..
A bola som "v tom"..
Vlastne, prečo nie???
Dôvod bol jednoduchý: už som nechcela anonymne sledovať dianie okolo mňa, ale vrhnúť sa na komentáre, príspevky, zmysluplné aj halabala, v duchu hesla: Aj ja som tu. Pozriteeee, aj ja žijeeem. Napokon, Hamletovská otázka: Byť, či nebyť ??? "Som na facebooku, takže som..." :)
Dnes už vidím, aké bolo toto uvažovanie s/prosté. A koľko času zhltne "facebookovanie".
Odpovedanie na správy, priateľstvá, rekomentovanie vlastných statusov, ustavičný kontroling, v neposlednom rade vyhováranie sa neznámemu shnedému krásavcovi, že určite nepricestujem do Argentíny, lebo na to nemám prostriedky a ani náladu...a Franco, ty určite nebookuj letenku do Košíc, pretože som busy, angry, hungry...a vlastne, my asi nemáme ani letisko.
Proste, som krava, hnevalo ma, že "musím" každému hneď odpovedať...??!!!
No, mu...musím. No.
A tak som sa dokázala iba sama súčasne so stovkou ľudí tešiť, hnevať, smiať, ba aj plakať nad facebookovými priateľmi a ich príbehmi.Do akej miery pravdivými mi asi bolo jedno...
Okolo mňa sa striedali dni, mesiace a ja len žmúrim na vysvietený monitor a sondujem, kto všetko má dnes sviatok, kto všade bol, kto tam nebol, a prečo.
Čo sa dnes deje, kto koho prepadol, kto zase klamal, keď mal povedať pravdu. A kto nepovedal radšej nič, aj keď povedať mohol všetko.
A cvakám sa. Na strome, vo vode, v kúpelke, sama, so známymi.
Nastala nám asi taká doba. CVOK-nutá. Kde realita bledne prežívaním virtuality.
Občas mi na priateľstvo odpovedal známy človek, dokonca aj poslal instantnú nakopírovanú správičku - na to len bol dôvod na "radosť"...:)
A niekto ma zase ignoroval nekonečneeee dva dni. Tak to bola "úúúplná" katastrofa: "Hnevá sa, je urazený,SEBEC..."/ a pritom len odcestoval/
Za dlhých zimných večerov, zazdalo sa mi, že ovládam menštruačný kalendár, frekvenciu striedania partnerov, ba aj navštevovania toaliet u mojich známych...
A podobnosť detí u dlho nevidených príbuzných a priateľov..
O facebooku už asi každý vie...minimálne každý ten, kto tam už bol vie, aké ľahké je tam byť a ako ťažké je odísť...
Ale načo vlastne??? Veď nám je tak heeeeeeeej...
Teraz...
Ako však stále platí - dobrý sluha, no zlý pán.
Áno, skutočne nie málo ťažkých chvíľ mi pomohol stráviť. A to doslova. Zabúdala som jesť.
Spoznala som ľudí výnimočných viac i menej.
S niekym som stihla prehodiť správu, s niekym viac...
S niekym zdieľať jeho názory a proti názorom iného sa obrniť...a dokonca nehisáčiť, keď so mnou okato nesúhlasil. A to dokonca, aj keď sa neunúval zverejniť menom, ale len nejakým nechápačka nickom...
Hej, naučila som sa teoreticky variť, piecť, aj kde kúpiť najlacnejšiu blbosť, ktorú mi netreba...
Inteligentne nadávať.
Vyzistiť, koľko ľudí sa skrýva za obrázkom spidermana a či Samantha Fox je skutočne Samantha Fox a nie nejaký iný Foxík.
Osondovať budúcich zamestnávateľov, a iste aj oni mňa.
Raz som takmer zinfarktovala v spovednej búdke, keď mi kňaz povedal, že ma videl ma fejsbúku s nejakým chlapcom...či je to ten, o ktorom hovorím...a tak som potom "čiernoodencom" už len odpovedala, však si pozrite na FcB !
Nesporné výhody - nemusela som každému vysvetľovať kde som, s kým a čo tam robím.
Alebo som to tam nedala a stresovala sa, čo si budú myslieť, že som asi s kým a čo tam robím.
Tak to teda neeeeeee !!!!!!
Až raz comp ochorel.
Zaplo sa a vyplo. Na otazku ,či má continuovať normálne, zaenterila som, ale odpoveď bola rýchlejšia ako sekunda: Can not continue normally..
Môj drahý neodmyslyteľný priateľ laptop. Týždeň zabásnutý v nejakom špitály pre notebooky.
A mňa museli hospitalizovať takmer súčasne.
To neboli biele myši, čo som videla....To bola hromadaaaa časuuuu a časuuuu !!!! A ešte raz času!
Po dvoch dňoch mi prestalo mykať v ramenách a spojovky sa vyčírili.
Po ďalšom dni som prestala myslieť v textovej forme a prešla som do spontánnej konverzácie.
A bol aj deň aj noc.
Aj venčenie psov, sadenie uhoriek, praktické varenie, veď čo sa dalo robiť ???
Po šiestich dňoch som bola akási viditeľne pokojnejšia, spotreba káv sa znížila a prestalo sa mi snívať, že kvôli mojej exitovej aktivite na FcB Obama a Putin prerusili medialnu vojnu, padol google a nedialo sa nič.
Desiaty deň mi volal mladý inžinier, že či si teda prídem po ten comp, či mi ho majú poslať.
Sedela som akurát na zmrzke so starým známym.
Chutila fantasticky.
Všetky zvuky zvonka som mala akési stereo aj videnie v HDčku.
Chcela som odvetiť - ááááá, viete čo...?!!!! A potom začali zase tie tiky v pravej ruke...
Nuž, som človek.
Ale už budem radšej pánom nie sluhom virtuálneho života : zmrzka z Košickej Aidy je aj tak suprovejšia :)
PS: na fotke autorka článku zvečnená na dovolenke, ako si ledva dovolí odbehnúť k vode. No katastrofa....:)
