Bol krásny aprílový deň a ja som sa šťastná natiahla v novej posteli môjho úplne prvého podnájmu.
Na oknách koketovali muškáty, okná ešte vydychovali okenu a dlážka evokovala korčuliarsku plochu.
Hlavne som nepočula žiadne "Poď na raňajky" a "Prečo ešte nejdeš" či "Vypni ten počítač" a tak dookola.
Žiaden pes, mačka, dokonca ani muchy nebzkli.
Vduchu som sa pochválila za geniálny nápad a uvažovala, že variť asi nebudem, lebo ani nie je veľmi pre koho, tak som sa pozvala na pizzu s kamarátom.
A poďho pochváliť sa novou "hračkou".
Keď sme prechádzali okolo výťahu, ako správnemu panelákovému decku, mu padli oči na nástenku.
"Aha, od budúceho mesiaca vám to tu budú zatepľovať! To ani nebudeš musieť používať dvere, v pohode sa dnu dostaneš cez balkón" - chechtal sa.
Sprvu mi to nedochádzalo. Keď sa ale začali z druhej strany bytovky trúsiť robotníci s "mechanizmami" a stavať lešenie, obišli ma zimomriavky...
A po pár šuchotoch, buchotoch, treskotoch záletných manželov či milencov , ktorí miesto dverí použili lešenie, a to v najnevyspytateľnejšom čase, som podnájom bola nútená zrušiť.
Depozit mi samozrejme vrátený nebol...
Teraz sa preberám opäť so psím ňufákom na ksichte. Zdola hrmoce minimálne poľská výprava turistov a návštevu na prahu izby mám každá hodinu, ale...Viem, že bez môjho vedomia sa nič presúvať, odstraňovať, zbíjať, ani zatepľovať nebude.
Lebo, tu som doma...
