O orieškoch, snívaní a živote...

Než som ráno vyparkovala, musela som veru ohnúť chrbát a malé veličenstvá orechy pozbierať.
Keď som bol menšia, babka, aby nás namotivovala, zvykla pustiť nejakú historku, ako ktosi kdesi kedysi našiel zlatý orech..
Deťom netreba viac..
A čo by s takým pokladiskom človek mohol robiť !!!
Zakaždým som sa tak zahútala do vymýšľania, až sa mi medzitým koše nenápadne samé plnili.
Niektoré sny si dodnes pamätám.
Najprv som chcela barbinu. Mali ich už všetky kamarátky z ulice a len ja jediná som mala tú starú Marienu s vypchatým telíčkom a bez mihalníc.
Potom som chcela topánky na vysokých podpätkoch.Najlepšie tiež zlaté. Uaaauu, to by som sa vznášala ladne ako Rusalka. Odkedy som to však vyskúšala vrámci rodinnej oslavy a skončila len s ľahším výronom, mohla som snívať ďalej.
Raz som si priala byť na jeden deň dospelá – jazdiť na aute, fajčiť cigarety,môcť si kúpiť sto kinderiek,...
Nasledujúce sezóny pri tej istej činosti som sa zaoberala zlepšovaním svojich intelektuálnych schopností.
Chcela som jednotku z nejakej – pre mňa vtedy ohromne dôležitej - školskej z matiky. Veľakrát som nad tým rozmýšľala - či sa učiteľ sekol v zrátavaní bodov alebo zaúradovala moja oriešková babka zhora - ale pri počte bodov zodpovedajúcim 2-ke, som mala napísanú 1-ku..
To sa nechválim ani nepodceňujem naše školstvo :)
Len, že, zázraky sa dejú...
Oriešky...
Veľakrát ste mi splnili detské priania
Na niektoré veci ste však boli prikrátke...nenahradli ste defibrilátor, ani netranspantovali pečeň, nevyliečili smútok jediným "ťuk"..
Naučili ste ma však snívať.
Vypestovali ste vo mne predstavivosť, vnímavosť.
Dnes viem, že tie najkrajšie z vás sú určite pod veľkými pŕhľavami.
Alebo pod zablatenými listami.
A že najradšej vyliezate, keď sa spieva.
Oriešky...
Zostávate pre mňa školou svätého Františka.
Ktorý v najobyčajnejších veciach hľadal a nachádzal zázraky.