Dlho som snívala o návšteve Talianska. Prelínali sa vo mne túžby navštíviť Sicíliu a mesto Corleone z môjho obľúbeného románu Krstný otec, večné mesto Rím, všetky perly severu a medzi nimi aj Benátky. Benátky sú cieľom ciest turistov z celého sveta. Hlavnou miazgou, ktorá prúdi úzkymi uličkami a prelieva sa nespočetným množstvom mostov a mostíkov sú práve turisti. Celý život v historickej časti Benátok je podriadený turistickému ruchu. Bez turistov by tu neboli stovky kaviarničiek, reštaurácií, obchodíkov so suvenírmi a gondoly by boli nahradené modernejšími plavidlami. Ako sa vraví: „Cestovateľ vidí, čo vidí, turista vidí, čo si prišiel pozrieť“. V tomto smere, ja vždy hľadám niečo viac, chodím s otvorenými očami a hľadám nevidené a mnohým aj neviditeľné krásy. Milujem odľahlé miesta, ktoré nie sú cieľom množstva ľudí, milujem nachádzať neznáme zákutia, odľahlé uličky, ošarpané dvere. No paradoxne, v tomto meste sú to práve mne neobľúbené davy turistov, vďaka ktorým sa zachováva ráz mesta. Takže som našla akúsi vzácnu symbiózu a nechala sa očariť Benátkami, miestami preplnenými, miestami nepoznanými.
Pre začiatok jedna dôležitá rada. V stanovené termíny je potrebné zaplatiť do Benátok vstup. Vstupné do historického centra je jednotné pre všetky osoby staršie ako 14 rokov, platí vždy na jeden kalendárny deň. Cena je buď 5 eur, ak je vstup zakúpený online aspoň 4 dni pred cestou, alebo 10 eur, ak je zakúpená online menej ako 4 dni pred výletom alebo ak je zakúpená na mieste. Vstupné do Benátok je možné zaplatiť prostredníctvom oficiálnej webovej stránky: https://cda.veneziaunica.it/en/choose-the-date. V niektorých častiach roka sa platí len od piatka do nedele a vo zvyšné dni je vstup voľný, sú však aj termíny, kedy sa platí každý deň. Preto je potrebné overiť si to na spomínanej stránke, kde sú termíny so spoplatneným vstupným vyznačené. Vstupné sa kontroluje.
My sme leteli z viedenského letiska Schwechat v tretí májový piatok ráno o 06:30, čo nám umožnilo maximalizovať čas strávený v Taliansku na počet platených nocí (keďže sme späť odlietali v pondelok niečo pred desiatou večer). Už samotný manéver pred pristátím nám umožnil vidieť Benátky ako na dlani. Lietadlo pristávajúce na Letisku Marca Pola najprv preletelo ponad celé Benátky, urobilo otočku a až tak začalo klesať k pristávacej dráhe letiska. Prvá ochutnávka nadchla.
Tu je čas na ďalšiu užitočnú radu. Z letiska sa jednoducho dostanete autobusom, ak však nechcete platiť za lístok 10 € na jednu osobu. Stačí sa prejsť asi 15 min (čo s príručnou batožinou nie je až také ťažké) a zájsť na zastávku v neďalekej dedine Tessera, kde je oproti zastávke v trafike možné zakúpiť lístky za 1,50 € na osobu. To je zaujímavá úspora, čo poviete? V dobe smartfónov nie je vôbec ťažké nájsť si tam cestu 😊.
Spomínaný autobus nás odviezol priamo na konečnú zastávku v Benátkach – Piazzale Roma, tu končili všetky autobusy, električky a autá, ďalej sa dalo ísť len po vlastných alebo po vodnej hladine. Pre mňa to bolo prvé mesto absolútne bez áut, alebo iných pozemných dopravných prostriedkov a rovnako aj prvé mesto vybudované na vode. Už prvý most, ktorým sme prešli zo stanice do vnútra tohto nadvodného mesta ponúkol očarujúci výhľad nepodobajúci sa na nič, čo sme kedy videli. Nad vodnou hladinou sa zdvíhali staré budovy, pomedzi ktoré plávali najrôznejšie vodné dopravné prostriedky vznášajúce sa na zelenomodrej až tyrkysovozelenej hladine kanálov. Malé motorové člny sa križovali s gondolami, vodnými autobusmi (vaporreto), rôznymi loďami policajtov, záchranárov, smetiarov a zásobovačov. Ako živý organizmus, v ktorom každý každého rešpektuje, vďaka čomu to funguje a nepôsobí nepríjemným dojmom, skôr ako niečo fascinujúce.
Každým krokom, pohľadom, nádychom sme spoznávali niečo nové. Benátky sú jedinečné. Ako by ožili obrazy, ktoré ma len dva mesiace predtým úplne očarili v Národnej galérií v Londýne, obrazy benátskeho krajinkára Canaletta (vlastným menom Giovanni Antonio Canal). Ožili všetky jeho výjavy a preniesli sa do súčasnosti, aby ma očarili znova a ešte intenzívnejšie.
Spleťou chodníkov popri kanáloch a kanálikoch, cez nespočetné množstvo mostíkov a úzkych uličiek sme sa vybrali smerom k srdcu Benátok, k Námestiu sv. Marka. Popravde, samotná cesta ma uchvátila viac ako jej cieľ, keď som ho prvýkrát zbadala, keďže Námestie sv. Marka bolo plné turistov (čo ja vôbec nemusím) a v úzkych uličkách ich bolo podstatne menej. Cesta trvala asi štyri hodiny, ale stihli sme si obzrieť všetky zákutia a zaujímavosti, ochutnať zmrzlinu aj fajnové špeciality, posedieť na káve... Značenie cesty bolo naozaj prehľadne, veľmi často sa na budovách nachádzali smerovníky k dvom najdôležitejším cieľom všetkých benátskych turistov – Námestiu sv. Marka a mostu Ponte di Rialto. Cestou sme nazreli do každej uličky, ktorá sa nám zapáčila. Na každom kroku nás čakal pekný mostík, dom, pohľad. Cestou sme si obzreli Santa Maria Gloriosa dei Frari, kostol s tehlovou fasádou na malom námestíčku a plynule prešli k vrcholu cesty - Námestiu sv. Barnabáša, kde sme sa zastavili v malej kaviarničke, na výbornú kávu s nádherným výhľadom a zanedbateľným množstvom turistov. Od stola tieneného veľkým slnečníkom sme videli na Kostol sv. Barnabáša, na úzky kanál so „zaparkovanou“ gondolou, malebným mostíkom cez kanál, v pozadí s tehlovou vežou ďalšieho z benátskych kostolov, čajkou sediacou na kole pre uväzovanie gondol a celé námestíčko obkolesené starými budovami. Ako nádherný oživší obraz od spomínaného benátskeho krajinkára Canaletta, ktorého súčasťou sme boli aj my. Obzreli sme si kanál vedúci od tohto námestíčka, až po vežu bývalého kostola sv. Markéty, malá zachádzka ponúkala mnoho krásnych momentov a fotoaparát mobilu mi cvakal v jednom kuse. Samotné Campo Santa Margharita sme si nechali na ďalšiu návštevu mesta na vode a pokračovali k svojmu cieľu k Námestiu sv. Marka a dominante Benátok Bazilike sv. Marka a k Dóžovmu palácu. Ako sme sa blížili, zvyšoval sa aj počet turistov, ktorý na spomínanom námestí kulminoval. Davy turistov ja neobľubujem, no aj tak musím priznať, že vidieť toto svetoznáme námestie ma nenechalo chladnou. Rovnako som si túžila obzrieť údajne najstaršiu kaviareň sveta – Florián, ktorého výzdoba je dych vyrážajúca, podobne ako ceny kávy 😊, čo je pochopiteľné. Dlhý rad pred Bazilikou sv. Marka nás prvý deň odradil, nakoľko čakať v rade ja zásadne odmietam 😊. Vrátili sme sa tam posledný deň a neoľutovala som. Aj keď sme sa radu celkom nevyhli, plynule sa skracoval a smeroval k bezpečnostnej prehliadke pred vstupom. Akonáhle sme prekročili vstupnú bránu baziliky, boli sme v inom svete, v nadpozemskom svete. Celý čas som chodila s otvorenými ústami a obrovským údivom, boli sme očarení. Síce sme nevideli všetko, najkrajšie poklady baziliky boli spoplatnené ďalším vstupným, no i to, čo sme videli bolo neopísateľné. Zimomriavky, údiv, úžas. Mozaiky zdobiace celý interiér a zobrazujúce výjavy zo Starého aj Nového zákona sa kúpali v zlate, keďže pozadie týchto výjavov bolo zlaté. Baziliku sme si naozaj užili a okrem vstupu priamo do baziliky (7€ na osobu naozaj stálo za to) sme si kúpili aj vstup na balkón – Loggia dei Cavalli nad vchodom do baziliky (rovnako za 7€ na osobu a rovnako to boli neľutované peniaze). A až tu som našla v jednom v najznámejších námestí sveta zaľúbenie. Z perspektívy nad turistickým ruchom bol pohľad tak nádherný ako nám ho prezentujú vo filmoch, v ktorých si zahral hlavné kulisy. Lákala nás aj návšteva nádhernej zvonice Campanile, ďalšej z dominánt námestia, lístky však boli vypredané, preto v prípade záujmu odporúčam zakúpiť si vstup predom. V mieste stretnutia Námestia sv. Marka a Canalu Grande sa týčia dva stĺpy - symboly benátskej ríše a dávnej slávy, rovnaké stĺpy zdobia námestia aj ďalších miest patriacich kedysi pod nadvládu Benátok v dobách ich najväčšej slávy. Na vlastné oči sme ich videli vo Verone, Vicenze a Padove. Vrchol jedného zo stĺpov zdobí benátsky lev – všadeprítomný symbol sv. Marka, patróna mesta. Hneď vedľa stojí Dóžov palác – jedna z najkrajších a najznámejších budov mesta, známy vďaka dvojitému priečeliu plnému stĺpov a ich ozdobných hlavíc. Hneď vedľa neho sa nachádza známy Most vzdychov, ktorý získal svoj názov podľa svojho účelu, odviesť väzňov do palácového väzenia. Most je vždy v zajatí turistov, ak chcete naozaj zaujímavú fotku, je potrebné zísť za most ponúkajúci výhľad na Most vzdychov. Toto fotogenické miesto však bolo akurát okupované japonskými turistami, ktorých fotenie nemá konca kraja, a tak sme snahu na jedinečnú fotku vzdali. Vy však môžete mať viac šťastia a menej japonských turistov😊. Po únavnom niekoľkohodinovom kráčaní osvieži posedenie v záhrade neďaleko Námestia sv. Marka – Giardinetti Reali, lavičky sú v tieni ťahavých rastlín, takže okrem oddychu pre nohy, Vám doprajú aj oddych od benátskeho slnka. Stačí ak sa od Námestia sv. Marka vydáte opačným smerom ako je Most vzdychov.
Ako som spomínala, od vstupu do Benátok nás cestou sprevádzalo značenie cesty k dvom najdôležitejším cieľom všetkých benátskych turistov – druhým z nich bol most Ponte di Rialto. Preto sme zvolili aj inú trasu a vybrali sa aj k trhu Rialto a mostu Rialto. Práve tu nás zabávali všadeprítomné čajky, ktoré často prišli aj bližšie, zjavne boli na turistov zvyknuté. Dokonca sme boli svedkom ako ukradli jedlo priamo z rúk jednej turistky, takže pozor na ne. Prešli sme cez Most Rialto a pokračovali popri Canal Grande. Každým krokom a každou trasou sme objavovali nové krásy a stále ostali pre nás nepoznané miesta.
Z navštívených miest jednoznačne odporúčam nádhernú vyhliadku - Punta della Dogana. Tento cíp benátskej časti Dorsoduro ponúka nádherný výhľad na Námestie sv. Marka s jeho dominantami na jednej strane, Canale di San Marco a protiľahlé Giudecca a San Giorgio Maggiore. Ak sa podarí tento cíp nájsť bez turistov, bude to úchvatná panoráma, s turistami je to už menej úchvatné, no stále dosť na to, vidieť to. Cestou k vyhliadke - Punta della Dogana je možné vidieť „iné“ Benátky, ako som si ich pre seba nazvala. Prechádzka promenádou popri Canale della Giudecca ponúkala šírku a otvorený priestor v úplnom protiklade k úzkym uličkám v centrálnych častiach Benátok. Jednoznačne si tu treba urobiť zastávku v opravovni gondol v uličke Fondamenta Nani, oproti ktorej je malé bistro, kde je možné (ako po celých Benátkach) ochutnať chýrnu benátsku špecialitu – cicchetti.
Cicchetta - malý chlebík alebo bageta s najrôznejšími nátierkami a obložením. Rôzne kombinácie chutí, farieb a ozdôb lákajú k ochutnaniu a vychutnaniu. My sme ochutnali niekoľko, najlepšie boli tie s karamelizovanou cibuľkou, ale ochutnali sme aj lososové, s ricottou, s prosciuttom, s krevetami, s rybkami. Mňam. Takže ďalšia rada: určite ochutnať cicchetti a nebáť sa nových chutí a nečakaných kombinácií. Keď už som zabŕdla do gastronómie, neobíďte ani taliansku zmrzlinu (ale to asi netreba ani písať) a pouličné stánky s kadejakým talianskym pečivom. Je to mňam, v taliansku akosi všetko chutí lepšie. Dopriali sme si aj plnohodnotnú večeru v centre Benátok na Campo ss. Filippo e Giacomo, ktorá cenovo zodpovedala miestu, kde sa podávala, ale jednoznačne stála za to. Keďže oblasť Benátska je typická skôr morskými plodmi ako pizzou, dala som si výborné cestoviny s lososom, naozaj famózne. Deti siahli po pizzy, lebo ich nezaujímalo, aká gastronómia je pre Benátsko typická 😊. Vychutnávali sme aj taliansku kávu, ktorá možno neznalého prekvapí svojou veľkosťou, alebo skôr malosťou, ale určite chuťou. Cenovo to bolo neporovnateľné so Slovenskom v tom dobrom slova zmysle a ďalší typ: cena kávy je vyššia, ak si v kaviarni sadnete k stolu, ale vždy vychádza lacnejšie ako v niektorých kaviarňach v Banskej Bystrici na námestí. Cena kávy milo prekvapila.
Na každom kroku sme obdivovali gondoly vznášajúce sa na magickej hladine kanálov na pozadí niekedy farebných, niekedy ošarpaných, ale vždy úchvatných budov. Obratnosť gondolierov v úzkych kanáloch a najmä v ostrých zákrutách úzkych kanálov bola fascinujúca a často sme sa na niektorom z mostov zastavili, aby sme sledovali približujúcu sa gondolu a manévre zručného gondoliera. Ako sa nám však po návšteve Námestia sv. Marka ukázal Canal Grande, už práca gondolierov nebola o manévrovaní v úzkych kanáloch, ale o obratných pohyboch medzi ďalšími dopravnými prostriedkami nádherného Canal Grande. Sami sme túto atrakciu nevyužili, nakoľko suma 80 € za polhodinovú plavbu sa nám zdala dosť. Neodolali sme však a vyskúšali sme plavbu na traghette – veľká nezdobená gondola, ktorá jazdí z jedného brehu kanála na druhý, v miestach, kde je k mostom cez Canal Grande ďaleko, prevezie naraz asi 10 osôb. Je to taký prievoz, cena je 2,50 € na osobu a pocit je naozaj nezabudnuteľný. Určite odporúčam vyskúšať takúto plavbu traghettom, nie len ako podstatne lacnejšiu alternatívu voči gondolám, ale ako niečo tak typické pre Benátky, že neplaviť sa kanálom je ako by človek ani v Benátkach nebol. Hladina Canal Grande na dosah, hojdanie a šplechot vody, dvaja veslári namiesto jedného gondoliera. Určite nezabudnuteľným zážitkom je plavba po Canal Grande na vodnom autobuse – vaporetto, jedna jazda stojí 9,50 € na osobu, čo je dosť, ale výhľad na Canal Grande bol krásny. Celá cesta od Námestia sv. Marka až na zastávku – Piazzale Roma trvala asi 30 minút tou rýchlejšou linkou, ktorá nestála na každej zastávke. Ideálne je sadnúť si von v zadnej časti vaporetta, aby vo výhľade neprekážalo okno zastrešenej časti, prípadne iný cestujúci, ak by sa neušlo ani len miesto pri okne. Canal Grande lemujú tie najkrajšie budovy a pretínajú ho nádherné mosty (jedným z nich je legendárny Ponte di Rialto). A ako ich vidieť najlepšie ako práve z jeho hladiny? My sme sa viezli vaporettom niekoľko krát, večer aj cez deň. Každý čas mal svoje čaro, cez deň cesta vaporettom ponúkala dokonalý výhľad. Večer zas bolo úchvatné sledovať ako sa obloha, kanál a postupne aj budovy sfarbujú zapadajúcim slnkom, až upadnú do šera a tmy, ako sa rozsvecujú svetlá okien a budov a odrážajú sa na hladine, akoby chceli konkurovať hviezdnej noci. Ak je program dňa naplánovaný ideálne, je možné využiť aj 24 hodinový lístok, ktorý stál 25 € na osobu, ale pri dobrom plánovaní sa to oplatí. My sme sa napríklad zviezli na ostrov Lido a užili si jeho pláž. Aj keď v máji bola voda ešte trochu chladná, dosýta sme si si užili more, piesok a posedenie v kaviarni na pláži. Bol to úplne iný svet. V rámci 24 hodinového lístka sa dá vidieť aj zopár ďalších zaujímavých ostrovov, napr. Burano a Murano. Ďalšia rada: ak si dobre naplánujete program, 24 hodinový lístok sa Vám veľmi vyplatí, napr. večer plavba cez Canal Grande a ďalší deň ostrovy.
Dámy bude zaujímať sieť verejných toaliet. Isto ukľudní informácia, že verejné toalety sú dobre rozmiestnené a hlavne dobre označené, vďaka čomu ich ľahšie nájdete. Poplatok za použitie je 0,50 € a poteší, že ak nemáte hotovosť, je možné bez problémov platiť kartou.
Návšteva Benátok sa dá spojiť s návštevou celej oblasti, my sme stihli vidieť Padovu, Vicenzu a Veronu a vychutnať si aj pláž na ostrove Lido. Takže ak sa už podarí zohnať lacné letenky, už len treba naplánovať, čo a koľko chcete vidieť. Záleží len na Vás, či stačí víkend v Benátkach, alebo v štyroch dňoch vidieť aj niečo viac v Benátsku. Ubytovaní sme boli v krásnom strešnom apartmáne v pevninskom meste Mestre, odkiaľ sa dalo jednoducho verejnou dopravou dostať tak do Benátok ako aj na vlakovú stanicu, ktorá bola naším východzím bodom pre potulky celou oblasťou. Lístky na MHD bolo možné kúpiť v automate na väčších zastávkach, preto odporúčam pripraviť sa a kúpiť si aj rezervné lístky, lebo na malých zastávkach, akoby ste ich našli. Lístky stačí priložiť k snímaču, ale priamo, cez žiadnu bariéru (kabelku, peňaženku, taštičku), nedôjde totiž k ich označeniu. Revízorov sme stretli, takže sa neoplatí riskovať.
Posledná rada: je super riadiť sa plánom, alebo turistickým sprievodcom, ale niekedy je potrebné sa riadiť aj pocitom, intuíciou a srdcom, ak niektorou uličkou chcete ísť, choďte, ak chcete odbočiť z hlavnej trasy, odbočte, nebojte sa meniť plány. Spontánnosť je úžasný sprievodca. Určite treba mať predstavu a informácie o mieste, kam idete, treba mať plán kedy a kam. Vždy je treba sa aspoň trochu pripraviť na cieľovú destináciu. Ale keď dôjde na stret plán vs. spontánnosť, buďte spontánni. Presne nalinkovaný každý krok, presne naplánovaný celý život, manuál na každú životnú situáciu, žiadne vybočenie a žiadna tvorivosť, to je nuda. Žiť neustále v istote naplánovaného života je nuda. Niekedy treba skočiť do prázdna. Takže buďte trochu aj spontánni. Všetky najlepšie príbehy v živote začali vybočením z plánu. Nech je Vaša návšteva Benátok tým najlepším príbehom prekonávajúcim všetko naplánované.
