Každý si zaslúži druhú šancu, Plitvické jazerá tú svoju využili a zahviezdili. Prvé rande naslepo sme mali s Plitvicami v lete roku 2016. Vtedy som si povedala nikdy viac. Problém bol v tom, že sme si čas na návštevu prírodných kulís legendárneho filmu na motíve kníh od Karla Maya vyhradili v rámci letnej dovolenky. Prísť počas hlavnej sezóny na Plitvické jazerá o jedenástej doobeda, to už je poriadna trúfalosť. Nie čudo, že to skončilo sklamaním a frustráciou. Davy turistov zapĺňali chodníčky vinúce sa jazerami. Doslova nebolo možné urobiť plynulý krok. Teplomer ukazoval 38 ° C, všade bol prach a nekonečné rady. Rady na lístky, rady na vláčik, rady na loďky, rady v celom národnom parku. Vtedy sme nad Plitvickými jazerami zlomili palicu. Ubehlo však niekoľko rokov a počula som aj pochvalné zážitky ľudí, ktorí tam zavítali cez veľkonočné sviatky alebo na jeseň. Povedala som si, že možno chyba nebola v mieste, ale v čase. Nakoniec sme v roku 2025 dali Plitviciam druhú šancu. A naozaj, začiatkom mája to bolo niečo úplne iné. Samozrejme nie bez turistov a nie bez akéhokoľvek čakania, ale už to vôbec nebola tá „nočná mora“ z roku 2016. Preto prvá a najväčšia rada, nikdy naozaj nikdy neplánujte návštevu v letných mesiacoch. Užite si dovolenku v Chorvátsku a tento národný park si nechajte na samostatnú návštevu niekedy mimo hlavnej dovolenkovej sezóny. Vyhnete sa tlačenici aj nepríjemným horúčavám.
Spôsobov ako sa do národného parku dostať je niekoľko. Najlepšie je to buď osobným autom, alebo využitím ponuky cestovných agentúr, ktoré sa špecializujú aj na jednodňové, prípadne párdňové spoznávacie zájazdy. My sme využili druhú možnosť. Bolo to pre nás prvýkrát a popravde sme netušili, čo máme čakať. Vedeli sme, že budeme cestovať celú noc tam a potom celú noc späť. Cesta bola vyčerpávajúca, ale množstvo benefitov to nadmieru vyvážilo. Naposledy a aj jediný krát v živote som takúto nočnú cestu autobusom podnikla na stredoškolskom výlete do Ríma. Ale takému adolescentovi stačia tri hodiny spánku aj na jednej nohe, pre zrelého dospelého to už nie je také jednoduché. Naše deti to dali v pohode a bez problémov, no my dvojnásobní dvadsiatnici sme ťažko znášali cestu späť. Popravde na dlhšiu trasu by sme sa museli odhodlávať. Výhodou bolo, že sme si všetci mohli užívať cestu, nikto nemusel dlhé hodiny sedieť za volantom. Aj napriek istému nepohodliu spôsobenému nočným cestovaním a rovno dve noci po sebe, bol výlet k Plitvickým jazerám nádherný. A po predchádzajúcej hroznej skúsenosti z roku 2016 sa v našich očiach absolútne rehabilitovali. Druhou mojou obavou bol pohyb v skupine. Cestujeme celkom dosť, ale zväčša v našej malej rodinnej bublinke, prípadne v užšom komornejšom zložení s priateľmi, či širšou rodinou. Teraz sme boli skupina do sedemdesiat ľudí. To ma trošku rozptyľovalo obavami, ako to bude, čakať sa, mať dostatok času a priestoru objavovať tajné zákutia, držať sa pokope, nevybočovať. Obávala som sa tohto oklieštenia slobody, ale bezdôvodne. Bolo to také prirodzené a nenásilné, že som to ani nevnímala. Dokonca som bola odbremenená od príprav v zmysle, že som si nemusela naštudovať materiály o cieľovej destinácii, čo sa vždy aspoň trochu snažím vopred. Sprievodca bol naozaj výborný, ukázal, na čo sa zamerať a čo si všímať. Bolo to také oddychové, bez bremena dodávať informácie a zaujímavosti našej rodinnej cestovateľskej bublinke. Takže oddychovka, až na tú spiatočnú cestu.
Trvalo nám celých dvanásť hodín, kým sme sa dostali z domu až na parkovisko Plitvických jazier. Ráno o šiestej sme si dali pochybnú, ale vytúženú kávu v autobuse a vyrazili v ústrety dobrodružstvu. Do národného parku sme vstúpili vchodom 1. Hneď v úvode nás čakala vyhliadka na Veľký vodopád (Veliki Slap), ktorá bola viac než sľubným začiatkom krásneho dňa. Bolo to ako pozerať na živú pohľadnicu. Priamo nad vodopádom je ešte jedna menšia vyhliadka, tam, ale naše kroky neviedli. Hneď sme spozorovali ďalšiu výhodu návštevy mimo hlavnú letnú sezónu. Vodopády mali omnoho viac vody. Z našej nepríjemnej návštevy v roku 2016 som si Veľký vodopád pamätala ako jeden prúd vody, teraz bol rozvetvený a tvorený viacerými prúdmi. Prišli sme tam po daždivých dňoch, čo bolo v úplnom protiklade k suchému letu, kedy bolo všetko vysušené a zem vyprahnutá až na prach.
Veľký vodopád (Veliki Slap) je najvyšším vodopádom v parku s výškou 78 m a nachádza sa na konci Dolných jazier, z nášho pohľadu na ich začiatku.
Drevené chodníčky ponad tyrkysovú, ba až zvláštne zelenomodrú vodu naskytli malebné až nadpozemsky nádherné pohľady. Iný svet. Svieži, voňavý, zurčiaci, plynúci a predsa v istom zmysle nemenný a pokojný. „Pohľadnicová“ vyhliadka na Veľký vodopád a celá cesta k nemu nám roztancovali srdcia a osviežili dušu. Ďalej sme pokračovali na ST 1 (išlo o zastávku vláčiku) a následne na P3, odkiaľ nás čakala plavba loďkou. Cesta ponúkala množstvo kaskád, splavov, jaskýň, rybiek obdivujúcich turistov na drevených chodníčkoch ponad ich jazero. Trasu možno prejsť aj celú peši, bez lodiek, či vláčika, ktoré sú plne v cene vstupného. Trasa bola však priemerne náročná aj s takýmto uľahčením – išli sme strednou trasou, ktorá mala cca 8 km. Stúpali sme z nižšie položených časti k tým vyššie položeným, keďže jednotlivé jazierka a jazerá národného parku boli usporiadané kaskádovito. Asi najlepšie tú nádheru ukážu priložené fotky, lebo akokoľvek vzletne by som tú krásu chcela popísať, vždy by to bolo málo a nedostatočne. Na plavbu loďkou sme čakali nejakú tú chvíľku, lebo napriek tomu, že sa park vôbec nezdal preplnený, v jednej chvíli sme sa na P3 stretli ako v nejakom lieviku, ktorý nás nahromadil a prekvapivo vytvoril rad čakajúcich na loďku. Lode v tejto časti roka premávali v 20 minútových intervaloch. Plavba bola príjemná, no keďže sa nám nepodarilo získať miesta na krajoch, výhľad nebol až taký dobrý. Tí, ktorí mali viacej šťastia, sa však mohli kochať okolitou prírodou a hladinou jazera. Plavili sme sa však za ďalším vrcholom výletu, a to k Horným jazerám a ich nádherným vodopádom, ktoré je lepšie raz vidieť (aspoň na fotkách), ako stokrát o nich čítať. Cesta od P2 k ST3 ponúka viacero kľukatých chodníčkov, dá sa po nich túlať, objavovať, spoznávať a kochať sa. My (naša rodinná bublinka) a sprievodca sme sa ešte odpojili a prešli aspoň kúsok trasy aj ponad Horné jazerá. Bolo možné pokračovať ešte cca hodinu dlhou prechádzkou s výhľadom na celý národný park. Z časových dôvodov sme sa vrátili a odviezli sa zo ST 3 vláčikom až na ST 1 a k východu sme prešli už len neveľkú časť cesty so spomínaným úvodným „pohľadnicovým výhľadom“ na Veľký vodopád.
Ak okrem toho, že vodopády, kaskády, jazerá Národného parku Plitvické jazerá sú nádherné, potrebujete vedieť aj ich názvy, tu sú aspoň najznámejšie a najkrajšie z nich: Vodopády Sastavci, Vodopád Veliki Prštavac (vodopád je naozaj očarujúci a pohľad na neho je nádherný a fotogenický z každej jednej strany), Slapovi Milke Trnine, Milanovački Slap, Galovački Buk.
Májové Plitvické vodopády boli nádherné, plné života a prebúdzajúcej sa sily. Naplnili ma túžbou vidieť ich v jesenných farbách a v zimnom šate. Leto ma už vôbec neláka, lebo to nie je to ten správny čas. Preto radím nenechajte sa nahovoriť na Plitvické jazerá počas letnej dovolenky – je to pasca. Vyhraďte si na nich dostatok času niekedy inokedy počas roka, neoľutujete. Plitvické jazerá si zaslúžia nebyť len malou zachádzkou počas iného programu, zaslúžia si byť vaším hlavným cieľom.
Všetky potrebné informácie napr. o otváracích hodinách, ako aj možnosť zakúpiť si lístky nájdete na oficiálnej stránke Národného parku Plitvické jazerá na: https://np-plitvicka-jezera.hr/en/. Určite odporúčam rezerváciu vstupeniek vopred.
Ako bonus sme mali večernú návštevu Zagrebu, ale to už je iný príbeh.
