Prednedávnom som natrafila na pekný príklad, ktorý ilustruje pozíciu zakázanej Kurdskej robotníckej strany (PKK) a kurdskej menšiny v Turecku, ako aj vzťah Turkov k tejto menšine. Merve Büşra Öytürk ho opísala v augustovom čísle denníka Today‘s Zaman (anglickej verzii tradične „zeleného“ – čo v týchto končinách znamená moslimského – najčítanejšieho denníka v Turecku).
Kňaz z malej chudobnej dediny si v jeden horúci deň sadne pri ceste do vzdialenej obce na kraj cesty. V okolí nedovidieť na jediný strom či zdroj vody. Chvíľami pokračuje v ceste, až kým sa večer úplne nevyčerpá. Na jeho šťastie uvidí neďaleko malé zelené jazierko. Podíde k nemu a napije sa toľko, čo vládze. Umyje si ruky, nohy a ľahne si na okraj jazierka, aby si odpočinul.
Práve vtedy, keď sa mu konečne podarí zadriemať, zjaví sa šľachtic na koni a kričí: „Táto zem patrí môjmu kráľovi a mojej rodine. Žiaden cudzinec ju nesmie používať. Choď odtiaľ, a to hneď!”
Kňaz mu odpovedá: „Ty hovoríš, že tvoj kráľ a rodina vlastnia túto zem. Ako ju teda získali?”
Muž odpovedá: „Zdedili sme ju po našich predkoch.”
„A ako ju nadobudli oni?”
„Tiež ju zdedili,” odpovedá šlachtic.
Keď sa kňaz opýta to isté ešte raz, muž stratí trpezlivosť a hovori: „Môj pra-pra-pra-prastarý otec jú získal v boji.”
Kňaz sa usmeje, postaví sa a začne si zobliekať šaty. „Tiež sa vyzleč, budeme bojovať,” hovorí.
Štát – v príbehu šlachtic – odmieta priznať Kurdom – v príbehu kňaz – už roky tie práva, ktoré podľa zákona sám definoval. Je nejaký rozdiel medzi potrebou kňaza napiť sa a kurdskými požiadavkami bez obáv hovoriť vlastným jazykom? A nepovedali si Kurdi vždy potom, ako štát odmietol ich novú požiadavku: „Tiež sa vyzleč, budeme bojovať”?
