
Dnes si totiž dvakrát premyslím, či sa len tak pousmejem. Na mužov sa len tak usmiať v tejto krajine nedá - žiadne prekvapenie. Tí to totiž zväčša vnímajú - možno od cudzinky ešte viac – ako návrh. A už som zažila nejedno doprosovanie po náhodnom strete pohľadov. Začala som si všímať, že ľudia sa na ulici všeobecne veľmi neusmievajú. Skôr sa snažia byť neviditeľní. Doma, na Slovensku, sa na seba tiež príliš neceríme, no opätovanie jedného zablúdeného úsmevu nezhodí okoloidúceho pána či dámu z chodníka. Sú však títo ľudia naozaj takí zamračení? Nemajú to len z tmavého obočia?
Čo by teda mohlo mračenie spôsobovať? Začala som pátrať. Na jednej strane to musí súvisieť s celkovou spokojnosťou so svojim životom i so sebou samým. A na strane druhej vzťahom k iným.
Podľa štúdie OECD hodnotia Turci svoj život na škále od 1 do 10 známkou 5,3, čo je o celý bod menej, ako je priemer krajín OECD. Pričom my, večne nespokojní Slováci, ho hodnotíme na úrovni 5,9. A kým za 1.877 odpracovaných hodín ročne dostane priemerný turecký občan 10.187 USD, priemerný Slovák dostane za svoju prácu 15.840 USD, no pracovať bude o 91 hodín ročne menej. Že by ich hnevalo aj to?
Podľa výskumov je Turecko krajinou, v ktorej si ľudia medzi sebou dôverujú len veľmi málo. Nasledované Rwandou, či Trinidadom a Tobagom a v minulých rokoch aj Mexikom a Chile, je úroveň dôvery medzi ľuďmi v Turecku najnižšia na svete. Len 12% Turkov si myslí, že ľuďom sa dá veriť. Ktože by sa na vás pri toľkej nedôvere usmieval? Rozmýšľam ale, či obrovskou a prenádhernou krajinou, silnými rodinnými väzbami, alebo množstvom priateľov, ktorými sa Turci radi pýšia, nemajú oveľa väčšie dôvody pôsobiť šťastne.
Neprestanem sa ale z času na čas prechádzať ulicami s iskričkami v očiach. Niekto raz naspäť určite len tak pre nič-za nič preblikne. Určite!