Podľa interných nariadení tureckej vládnej strany AKP, Erdoğan už po tretí krát za sebou nemôže viesť vládu. Republika teda očakáva, že hneď po tom, ako sa v auguste stane prezidentom, podpíše už svojimi spolustraníkmi odhlasovanú zmenu ústavy. Tá by mala doterajší parlamentný systém vlády (podobný slovenskému) zmeniť na prezidentský (roky fungujúci napríklad v Spojených štátoch). Erdoğan si tak udrží označenie najmocnejší muž Turecka.
Tak, ako to bolo v marcových voľbách, aj počas tejto kampane premiér využíval každú minútu verejného vystúpenia pri akejkoľvek (vrátane štandardnej štátnej) príležitosti na svoju prezentáciu. Zahraničné médiá aj ďalší kandidáti preto zápas už dlhšie označovali za neférový. „Ako je možné, že premiérova hlava zakrýva polovicu historického akvaduktu?“ pýtala som sa tureckého kamaráta, prechádzajúc popod Valens Aqueduct, takmer kilometer dlhý monument zo štvrtého storočia v okrajovej časti Istanbulu. „Veď je premiér, ten tu môže všetko,“ znela jeho cynická odpoveď.
Rovnako ako pred šiestimi mesiacmi, aj v týchto voľbách sa súčasný premiér Recep Tayyip Erdoğan odmietol zúčastniť predvolebných diskusií alebo debát so súperiacimi kandidátmi. Podľa prieskumov, sú dnes jeho najväčšími konkurentmi Ekmeleddin İhsanoğlu a Selahattin Demirtaş.
İhsanoğlu je nezávislým kandidátom, ktorého podporuje najväčšia opozičná strana CHP. Tá vytiahla na potenciálnych voličov „náboženskú“ kartu, keďže İhsanoğlu, hoci v krajine pomerne neznámy, pôsobil takmer desať rokov ako Generálny sekretár Organizácie islamskej spolupráce (OIC). Kritika od sekulárnych voličov na seba nenechala dlho čakať. Tí, čo silnejúci islam v krajine nepodporujú, nemajú vo voľbách veľmi na výber. Najmladší kandidát Selahattin Demirtaş, reprezentujúci menšinovú kurdskú stranu BDP, je v prieskumoch zatiaľ tretí a zdá sa, že je viac súperom İhsanoğlua ako Erdoğana .
V prvých priamych prezidentských voľbách o kreslo v poradí dvanásteho tureckého prezidenta v novodobých dejinách krajiny plánuje súčasný premiér vyhrať s nadpolovičnou väčšinou hlasov už v prvom kole. Anglický The Economists prirovnal jeho ambicióznosť po protivládnych protestoch v minulom roku k sultánom. Americký Forbes ho zas nedávno nazval Vladimírom Erdoğanom, podľa ruského prezidenta, rovnako meniaceho stoličky premiéra a prezidenta a následne ústavu, zaisťujúc mu najväčšiu koncentráciu moci v krajine. Abdullah Gul, dosluhujúci turecký prezident, by sa tak mohol podľa mnohých stať Erdoğanovým Medvedevom.
Aj napriek dvom významným krízam v krajine (protivládne protesty, ktoré odštartoval pokus o vyrúbanie parku v centre Istanbulu a korupčný škandál, odhaľujúci pranie peňazí na najvyšších vládnych miestach), ktoré významne otriasali politickou scénou v ostatnom roku, vyše desať rokov vládnuca strana a jej predseda nestrácajú popularitu. Zdá sa, že stabilní voliči, prevažne s nižším vzdelaním a silným citom pre islam, doprajú Erdoğanovi stať sa po Ataturkovi, otcovi novodobého tureckého národa, druhým najvýznamnejším mužom v dejinách krajiny. Dá sa očakávať, že mu tak umožnia naplnenie plánov dokončiť svoje turecké „veľdielo“ do roku 2023 – pri storočnici modernej tureckej republiky.
