O Erdoğanovi sa na západe hovorí, že si prežil svoj „americký sen“. Narodil sa v roku 1954 v čiernomorskom meste Rize – v najznámejšej čajovníkovej oblasti Turecka. Keď mal trinásť, jeho rodina sa tak, ako mnoho ďalších, rozhodla usadiť v rozkvitajúcom Istanbule. Často zahraničným novinárom pripomína, ako v tom čase chodieval po uliciach a predával limonádu a simit – tradičné turecké sezamové pečivo. A keď sa mu nepodarilo presadiť sa ako profesionálnemu hráčovi futbalu, v Istanbule vyštudoval ekonomiku. Rebelstvo v ňom rástlo už odmlada. Keď mal 26 rokov, prepustili ho z dopravného podniku, kde pracoval, pretože si odmietol oholiť fúzy.
Do politiky vstúpil cez islámsku Stranu blahobytu, ktorú neskôr v roku 1998 zakázali. Kariérne postupoval pomerne rýchlo a ako štyridsaťročný sa stal starostom Istanbulu. Svoj image si v meste budoval cez jeho skrášľovanie a vraj aj „farbenie do zelena“- na jednej strane vysádzaním stromčekov (ktoré dnes akosi nie je vidieť a rozmýšlam, kde sa z Istanbulu vytratili), ako aj nábožensky. Medzi známymi novinkami, ktoré presadil, bol vtedy aj zákaz konzumácie alkoholu v meste. Na rozdiel od svojich spolu-politikov ho ako jedného z mála nikdy nespájali s korupciou a inými formami zapredávania sa, čim si budoval u voličov dôveru. Podobne stabilné boli aj jeho politické a sociálne názory.
V roku 1997 bol ale odsúdený na desať mesiacov väzenia za verejný prednes poézie, ktorá bola v tom čase vnímaná ako nanajvyš militanto-islamsky orientovaná, a teda aj zakázaná. Bol zbavený politických funkcií a dostal aj zákaz zastávať ich v budúcnosti . Za mrežami sedel len čosi viac ako tri mesiace.
V roku 2001 založil stranu AKP (Spravodlivosť a rozvoj) a už o rok neskôr s ňou vyhral voľby. Po zákaze zastávania funkcií sa vtedy premiérom nestal Erdoğa, ale jeho priateľ a dnešný prezident Abdullah Gül. Už o rok neskôr Najvyššia volebná komisia pre nezrovnalosti v meste Siiri - v rovnakom meste, kde sa pred časom Erdoğan „recitačne angažoval“ - zrušila výsledky volieb a volilo sa opäť. V tom čase sa už mohol Erdoğan do volieb plne zapojiť, a keď AKP opäť vyhrala, Gül prenechal kreslo predsedu vlády Erdoğanovi.
Erdoğan sa stal 25-tým premiérom moderného Turecka. Nedajú sa mu uprieť mnohé reformy a na vlastné oči som sa mohla pri návštevách aj ja sama presvedčiť, že krajina a najmä jej metropoly sa za ostatné desaťročie menia z roka na rok. Dnes má turecká ekonomika deficit HDP menší ako 23 krajín Európskej únie a nezamestnanosť v Turecku je najnižšia za posledných desať rokov. No podobne ako iní premiéri jeho doby, aj on je obviňovaný z populizmu. Navyše tiež z postupnej islamizácie a vyčíta sa mu aj ohromujúce ego. Z pamätných momentov jeho premiérskej kariéry spomeniem jeho vystúpenie na Svetovom ekonomickom fóre v Davose v roku 2009, kedy nazval izraelského premiéra Shimona Peresa vrahom a nahnevane z diskusie odišiel. Pre opozične orientovaných Turkov je tiež neodpustiteľná epizóda (o ktorej som už písala), keď sa 18. decembra minulého roka premiér vybral s 2.500 policajtami, 105-mi strážnymi vozmi, 20-mi obrnenými transportérmi a jedným zásahovým tankom pozrieť si vypustenie tureckého satelitu na Univerzitu v Ankare. Pri protestoch proti nemu nastali nepríjemné strety policajtov a študentov, ktoré si vyžiadali mnohé zranenia a rozprúdili v krajine diskusiu.
V júni 2011 vyhrala jeho AKP opäť voľby a po tretí krát v rade sa stala jedinou vládnucou stranou. Erdoğan je dnes doma najviac sústredený na pomalú zmenu zákonov, sústreďovanie väčšej moci do rúk prezidenta – hovorí sa dokonca o americkej forme štátneho zriadenia – a je pripravený sa hneď potom stať novým Cumhurbaşkanı (prezidentom). Či bude Erdoğan na Slovensku radiť aj nášmu premiérovi, ako to takto ďaleko s vládou jednej strany dotiahnuť, teda uvidíme zajtra.
