Pred týždňom si prišiel utečenecký tábor v tureckom Gaziantepe pozrieť generálny tajomník OSN Ban Ki-Moon. Nič nové im nepriniesol - vlastne nikto nič nové ani nečakal. Ale zosumarizoval a pripomenul, ako je to dnes celé so Sýriou. Počet sýrskych utečencov v regióne už prekročil polmiliónovú hranicu. UNHCR odhaduje, že denne utečie z krajiny okolo 3.000 Sýrčanov. Najviac sa ich potom usadí v Libanone a Jordánsku. Turecko registruje asi 136.000 utečencov, ktorí sa sústreďujú v 14 táboroch na juhu krajiny. Odhaduje sa však, že reálne už do Turecka ušlo ďalších 70.000 utečencov. To, ako utečencov zvládať je prvý, naoko logický dôvod, pre ktorý Sýria Turecko trápi. Navyše, nikto nechce mať problémového suseda.
Turci ale s Assadovým režimom nemali v minulosti väčšie problémy. Názorové nezrovnalosti sa týkali najmä statusu Kurdov, vodných zdrojov, priehrad na pohraničných riekach a vzťahov s Iránom - kde je od roku 2005 prezidendom Kurd. Kurdská "žila" však problémy s krvným tlakom Turkom spôsobuje najmä interne. Premiér Erdoğan sa už viackrát nechal počuť, že od začiatkov povstaní v Sýrii útoky kurdských teroristov a povstalcov (PKK) zosilneli. Rovnako však aj opatrenia proti nim.
Kurdi sa už desaťročia snažia o vytvorenie autonómnej oblasti. No našťastie najmä pre Turecko, Irak a Irán boli doteraz kurdské skupiny príliš roztrieštené na to, aby konali komplexne. Regionálne konflikty, akými sú napríklad aj nepokoje v Sýrii, či akou bola americká invázia v Iraku však separatistické snahy Kurdov vnútorne zjednocujú. Na rozdiel od Kurdov v Iraku či v Sýrii im však žiadna politická prázdnota neustupuje v Turecku. Tu môžu s vládnou AKP vyjednávať o menších, prevažne kultúrnych ústupkoch.
V Sýrii sú Kurdi od začiatku nepokojov na strane opozície. Prečo sa teda samotné Turecko tak veľmi angažuje v napomáhaní sýrskej opozícii? V týchto dňoch sa v Maroku stretli reprezentanti 130 krajín sveta – tzv. "Priatelia Sýrie", kde oficiálne uznali a podporili opozične sformovanú sýrsku Národnú koalíciu. Turecko na čele s ministrom zahraničných vecí Ahmetom Davutoğluom hralo jedny z prvých huslí a “priatelili sa” s anti-assadovcami takmer najviac.
Turecko ako “demokratizátor” dokonca hostilo v ostatnom období už niekoľko sýrskych opozičných stretnutí. Práve tých sa však principiálne Kurdi odmietali zúčastniť. Všeobecne sa totiž očakáva, že nová sunnitská vláda v Sýrii by bola pre čoraz viac islamsky orientovaných Turkov omnoho prijateľnejšia. A ako to už pri dohodách býva, nová vláda by potom na oplátku mohla potlačiť rozpínajúcich sa Kurdov. PKK navyše tvrdí, že Ankara zapájaním ozbrojených síl naschvál rozdúchava nepokoje pri hraniciach, a tým núti Kurdov, žijúcich v tejto oblasti utekať.
Dôvodov tureckej zaangažovanosti v Sýrii je mnoho, nejde len o udržanie dobrých susedských vzťahov a upokojenie hraníc. Priehrady, voda, minority a v neposlednom rade ropa v oblasti, na ktorej v celom regióne žijú stále nezjednotení Kurdi sú zaujmavé nielen pre Turkov. Postavenie v regióne a viditeľná moc upevňujúca vlastné záujimy však bude hlavným ťahačom akcii štátov (aspoň tak to tvrdia realisti).
(Pred rokom som sa rozprávala s vyslancom Sýrie pri EÚ. Prečítajte si aj to, ako to celé videl vtedy on.)
