Polícia nakoniec zatkla 23 novinárov a pracovníkov manažmentu denníka Zaman a ďalšej „nepohodlnej“ mediálnej skupiny Samanyolu Media Group. Zatýkanie Ekrema Dumanliho, šéfredaktora Zaman-u, dokonca televízia vysielala naživo. Istanbulský prokurátor uviedol, že zadržanie prebehlo z dôvodu podozrenia z vytvárania, vedenia alebo prepojenia na ozbrojenú teroristickú organizáciu a rovnako z falšovania údajov a ohovárania.
Siete najpredávanejšieho a najpopulárnejšieho denníka Zaman siahajú k bývalému spojencovi, no dnes k jednému z najväčších Erdoğanových nepriateľov, Fethullahovi Gülenovi. Tento islamský duchovný, ktorý z Turecka odišiel do Spojených štátov ešte v roku 1998 stále nestratil v krajine vplyv. Jeho hnutie Hizmet (Služba) a nasledovníci (Cemaat) pokračovali v rozširovaní vplyvu a Gülenových myšlienok umierneného islamu v rôznych sférach politického i spoločenského života. Gülenisti údajne v krajine ovládajú časti vzdelávacieho sektora, zdravotníctva, siete obchodov či médií. Gülenovo meno rezonovalo na medzinárodnom poli najmä koncom minulého roka, kedy sa v Turecku prešetrovala obrovská korupčná kauza, ktorá stála ministerskú stoličku niekoľkých ministrov vtedy ešte Erdoğanovho kabinetu. Veľký vplyv Cemmatu v polícií i v súdnictve údajne mohol podnietiť prešetrovanie mnohých Erdoğanových prívržencov, no v posledných mesiacoch sa zdá, že sa karta otočila.
„Od roku 2013 je hnutie Hizmet stigmatizované ako „paralelný štát“ a takmer všetky inštitúcie, ktoré sú s Hizmet-om prepojené sa stali obetným baránkom akejkoľvek kriminálnej činnosti v Turecku,“ napísal Zaman niekoľko dní po policajnom zásahu. A hoci denník stále patrí ku konzervatívnym periodikám s islamskou ideológiou – rovnako ako súčasná vláda - podobne ako Gülen podporoval vládnu AKP len do času, kým sa ich záujmy prelínali.
Rozsiahly zásah znovu naštrbil aj malé zvyšky demokratického imidžu Turecka na medzinárodnom poli. Európska únia kroky tureckej polície tvrdo odsúdila a nová tvár spoločnej európskej diplomacie Federica Mogherini ich označila za „nezlučiteľné so slobodou médií, ktorá je základným princípom demokracie.“ „Médiá sú tu v Turecku tak slobodné, že novinár môže urážať, ohovárať, či mať rasistické poznámky v takej miere, ktorá nie je tolerovaná ani v demokratickejších krajinách. Ja aj moja rodina sme to už zažili na vlastnej koži,“ ozrejmil turecký prezident a reakcie EÚ už tradične uštipačne okomentoval.
Moja výborná kamarátka – nazvime ju Ayşe - je novinárkou prestížnej tlačovej agentúry už takmer desaťročie. Po Ankare pôsobí už niekoľko rokov v Istanbule a na otázku, či sa ako turecká žurnalistka cíti byť v krajine ohrozená bez dlhého rozmýšľania kýve hlavou: „Každý novinár v Turecku by jednoznačne odpovedal áno“. Ayşe sama nemala nikdy s políciou problémy, no za jej články už jej zamestnávateľ obdržal niekoľko varovaní. „Všetci vieme, že dôkazy proti novinárom na súdnych sporoch sú takmer vždy vyfabrikované. Rovnako viem, že by som mohla byť väznená aj vtedy, ak by som nič zlé neurobila, a to len preto, že ma vláda bude považovať za nepohodlnú,“ vysvetľuje novinárka.
Stále viac tureckých novinárov, rovnako ako Ayşe, nútia neprehľadné praktiky voči médiám k autocenzúre. A kde nepomáha tlak „atmosféry“, tam vláda vydá zákaz na pokrývanie témy, rovnako, ako to bolo v čase korupčného škandálu. Je faktom, že pred desiatimi rokmi a vládou Erdoğana v krajine mučili a údajne aj zabíjali desiatky najmä Kurdských novinárov. Na druhej strane však tento argument už v dnešných časoch neobstojí, najmä nie vtedy, ak sa krajina považuje za demokratickú. Hoci Zaman nie je príkladom roky utláčaného a opozičného média a „v čase spolupráce“ nepredstavoval názorovú hrozbu pre vládu, ostáva len jedným z príkladov ako rýchlo a ľahko sa z priateľov vo verejnej sfére stávajú dnes v Turecku nepriatelia. Faktom ostáva, že Turecko je v rámci Európy už dlhý čas zaradené na úplne poslednej priečke v slobode médií, a to ďaleko za ďalšími krajinami a progres nevidno ani v diaľke.
