Pohľad z vrchu – nádherný. Pozerám sa smerom k stĺpu s levom – symbolu sv. Marka, patróna mesta, ktorého relikvie sem boli privezené okolo roku 829. Na druhom stĺpe – sv. Teodor, niekdajší patrón mesta – je menej známy. Relikvie evanjelistu sv. Marka ukoristili v Alexandrii dvaja moreplavci. Vďaka týmto pozostatkom svätca vyrástla na mieste obyčajnej kaplnky veľká Bazilika sv. Marka.
Západné priečelie baziliky – smerom k Piazza San Marco (Námestie sv. Marka) je bohato zdobené výjavmi z Biblie (Krista snímajú z Kríža, Kristus zostupuje do podsvetia, Kristus vstáva z mŕtvych a Kristus vystupuje do neba). V nižšej časti – priamo nad arkádami sú zase výjavy týkajúce sa ukoristenia relikvii sv. Marka. Veľmi impozantný je štvorzáprah koní z 3. - 4. storočia. Do roku 1981 bol na priečelí originál, dnes je tam kópia a originál je vo vnútri – v múzeu.
Bazilika stojí za vstup. Čakala som len 15 minút a vyplatilo sa. V múzeu (vstup 5 eur) nájdete náčrty, výkresy, miniatúrky baziliky. Môžete vyjsť von na ochodzu resp. terasu, z ktorej je krásny výhľad na námestie, červenú vysokánsku kampanilu (zvonicu) a hodinovú vežu (Torre del Orologio). Vo vnútri ma tiež veľmi zaujali reliéfy evanjelistov z 13. storočia, originálne mozaiky zo stien baziliky, starodávne koberce a gobelíny, sochy či kreslá panovníkov z cca 14. storočia. V hlavnom priestore múzea vidíte zhora celý interiér smerom k oltáru ako na dlani. Pôsobivé je najmä to, že nástenné maľby sú všetky zlaté. Hore v múzeu je aj malý obchodík so suvenírmi, prevažne náboženského charakteru.
Keď zídete dolu do samotného chrámu, určite stojí za to zaplatiť si ešte 2 eurá a dostať sa tak k oltáru. Dýcha to tu storočiami a ja tam stojím v posvätnej bázni. Pohľad od oltáru smerom k východu pretínajú sochy apoštolov a v strede obrovský kríž. Neopísateľná atmosféra. Živo si predstavujem, čo sa tu počas storočí odohrávalo. Ďalej je tu možnosť odbočiť do ľavej časti kostola, pomodliť sa, zapáliť sviečku...a vychutnávať si ticho.
Pretože keď vyjdete na námestie, opäť zavládne ruch a všade navôkol vidíte masky a škrabošky, keďže sa tu nachádzam práve v čase karnevalu. Prechádzam okolo 99 metrov vysokej kampanily. Postavená bola okolo roku 912, viackrát poškodená – raz zásahom blesku, inokedy zemetrasením. Obsahovala 5 zvonov – každý mal iný názov a váhu – najväčší z nich vážil viac ako 3 a pol tony. Jeden hlásil začiatok a koniec pracovného dňa, ďalší zvonil na obed, ďalší oznamoval popravu, zasadanie veľkej rady a pod. Definitívne sa kampanila zrútila v roku 1902 a prežil to len najväčší zvon – Marangona. (Pri zrútení sa nikto nezranil.) Veža bola opätovne vystavaná z pôvodného materiálu a znovu otvorená v roku 1912.
Prechádzame smerom k moru a ja sa opäť myšlienkami dostávam na vrchol baziliky. Za dvomi stĺpmi (sv. Marka a sv. Teodora) vidím more. Tyrkysové a napoly otvorené. Čajky majú krásne tváričky a sú dokonale zohraté. Akoby celé námestie chránili. Po ľavej strane pani Spravodlivosť, s mečom a váhami v rukách. (Je takmer nad každým oknom na Dóžacom paláci – Palazzo ducale). Arkády, stĺpy, reliéfy, ozdoby, rastlinné motívy, balustrády. Červený a biely mramor v presnom geometrickom usporiadaní – tak vyzerá Dóžací palác, kde sa vystriedalo počas 11 storočí asi 120 dóžov – panovníkov Benátskej repubiky. Tu sa odohrávali najdôležitejšie zasadnutia, tu sa rozhodovalo o veciach verejných. V južnej časti Dóžovho paláca bola sála Veľkej rady, vo východnej zase obydlie dóžu. Smerom k námestíčku Piazzeta, ktoré voľne pokračuje k Piazza San Marco sa nachádza hlavný vchod dóžacieho paláca – Papierová brána – Porta della Carta. Papierová brána preto, lebo sa sem pripínali sťažnosti občanov.
Benátky boli kedysi obchodnou veľmocou. Obchod s orientom - najmä s koreninami dnes vystriedalo benátske sklo či benátska krajka. Benátskej republike patrila celá Dalmácia a Jadran. 12. a 13. storočie je známe konkurenčným bojom s Janovom. 1204 známa štvrtá križiacka výprava. Po objavení Ameriky však Benátky začali strácať na význame. V roku 1797 republiku dobýva Napoleon I., neskôr v r. 1815 patria Benátky Rakúsku a definitívne v roku 1866 sú pripojené k Talianskemu kráľovstvu.
Čo sa týka dopravy – plavba gondolou je pomerne drahá – od 70 do 100 eur, ale pokiaľ idete viacerí - zmestí sa tam aj 16 ľudí, nie je to až tak veľa. Lacnejšie sú tzv. vaporetti alebo motoscafi –motorové člny a loďky, drahšie sú vodné taxíky, kde len nástupné je okolo 7 – 8 eur.
Gondoly sú vyrobené až z 5 druhov dreva, ťažké viac ako pol tony. Dnes musia byť všetky uniformne čierne a majú tri povolené prvky – zatočenú ozdobnú hlavicu, dva morské koníky a ešte jeden ozdobný prvok. Je to kvôli tomu, že kedysi sa gondoliéry predháňali v tom, kto bude mať krajšie vyzdobenú gondolu a vyzeralo to ako v cirkuse, preto páni povedali dosť a určili takéto striktné pravidlá.
Hlavný Canal Grande prechádza stredom Benátok v tvare obráteného S, má šírku od 40 do 90 metrov a prechádzajú cezeň 4 mosty – najznámejší most Rialto (Ponte Rialto). Na tomto moste je veľa obchodíkov, ktoré napodiv vôbec nie sú drahé. Magnetka tam stála okolo 75 centov, škraboška asi 2,50 eur a pero 2 eurá. Dobré je, že z Námestia sv. Marka je cesta k mostu Rialto značená šípkami ,,Per Rialto´´ a zase naspäť k Námestiu sv. Marka ,,Per San Marco´´.
Do Benátok je prístup aj po pevnine autom, kadiaľ vedie aj železnica. V takomto prípade prídete z opačnej strany mesta a na najslávnejšie Námestie Sv. Marka sa musíte dopraviť člnom alebo peši. Druhá možnosť je prísť z opačnej strany - autom (autobusom) do prístavu Punta Sabione a odtiaľ sa loďou prepraviť do Benátok. Chodí tam linka 14, cesta trvá 45 minút a vystúpite na druhej zastávke – San Zaccaria.
Benátky sa oplatí vidieť. Som šťastná, že som práve tu. A práve teraz. Vidno tu prieniky storočí...a záblesk večnosti.
