Tak môžem najadekvátnejšie zhodnotiť, čo je v danej situácii dobré pre mňa, pre okolie...
Na mojom nebeskom Otcovi okrem milióna ďalších vecí milujem to, že ma úplne rešpektuje. Ukáže mi svoj názor či plán, ale finálne rozhodnutie nechá na mne. Povie mi, a povedal mi vo svojom Slove, prečo je tá konkrétna vec dobrá alebo zlá, pravda alebo klamstvo, svetlo alebo tma. Povie „toto by som spravil jaʺ alebo „s týmto nemám nič spoločnéʺ. Vie, ako ku mne hovoriť, lebo vie ako jedinečne ma stvoril a kedy Ho akým spôsobom najlepšie vnímam.
Aj keď ťa možno nie všetci vždy rešpektujú, Boh si ťa váži. Váži si všetky ľudské bytosti (som presvedčená, že aj ostatné živé tvory). Ak by si ich nevážil, tak by ich nestvoril napriek tomu že vedel, čo vyvedú, neposlal by svojho Syna aby ich konečne zbavil otroctva hriechu a zákona, neuznal by ich napr. za hodných spolupracovať s Ním pri tvorení nových bytostí atď.
Sloboda je pre mňa to, že sa rozhodnem pre niečo odvážne napriek tomu, že mám strach. Sloboda je rozhodnúť sa milovať a dávať aj keď viem, že budem i trpieť. Sloboda je vykročiť zo zóny komfortu napriek neistému výsledku. Sloboda je vytrvalo robiť niečo, čo ma baví aj keď neviem, či budem odmenená. Je to odhodlanie postaviť sa za niečo, o čom som presvedčená, napriek tomu, že tomu nikto iný neverí.
Niekto by to možno nazval šialenstvom, ale ja budem radšej „bláznom pre Bohaʺ (1Kor 1,21) ako múdra pre tento svet. Tento svet ma nezachráni, nerozhodne za mňa, ani nežije môj život. Nebude niesť dôsledky mojich činov. A tak mi naozaj pramálo záleží na tom, čo si myslia iní, s výnimkou veľmi blízkych ľudí.
Rada sa zoznamujem s rôznymi filozofiami či „vierovyznaniamiʺ (nerada to nazývam náboženstvá, pretože mám vzťah s Bohom, nie s náboženstvom, božstvom či čímkoľvek iným). Na základe môjho doterajšieho života, ale presne viem, čo mi prinieslo prázdnotu a tmu a čo mi naopak prináša pokoj, nádej a radosť.
Sloboda je tak často pretriasaná, až mám pocit, že sa zabudlo na jej pravý význam a dôležitosť.
Každý máme slabosti a hriechy. Mnohokrát zvíťazia pudy a vášne, chvíľkové pocity, nad charakterom, nad našimi zásadami. Zistila som, že podstatné je uvedomiť si to a zmeniť to. Ospravedlniť sa, napraviť omyl. Alebo naopak odpustiť a čo najskôr zabudnúť, pokiaľ bolo ublížené nám. Boh je Bohom milióntych šancí. Dáva ich nám, a tak by sme ich mali dávať aj my. Rešpektujúc našu duševnú a telesnú integritu samozrejme, lebo odpustiť neznamená nechať sa dookola zraňovať. Boh nás miluje rovnako ako druhého človeka a neprikazuje nám nechať si ubližovať, máme predsa rovnakú hodnotu ako druhý.
Želám nám, aby sme vždy hľadali a nachádzali vnútornú slobodu a pokiaľ je ťažké ju nájsť či udržať, tak aby sme boli vytrvalí a nestrácali vieru.
