Poznám jeden pekný výrok, ktorý – myslím si - má niečo do seba. Je to o tom, že ženy nemajú hľadať, pretože muži hľadajú. My sa máme nechať nájsť. A medzitým si vypĺňať čas všetkým možným aj nemožným...Ok, poviete si - ale veď ja nehľadám...príde to samo a keď si myslím, že je to na správnej ceste, že je to ten pravý, tak sa stane niečo, čo ma presvedčí o opaku. Niekedy je ťažké byť vyrovnanou a večne usmiatou ženskou pokiaľ sa podobné situácie v našich životoch opakujú v pravidelných intervaloch. Treba to zo seba dostať. Vykričať sa, vyskákať sa, vyrozprávať sa, tvoriť alebo...Odovzdať to Bohu.
Tým, že problém pomenujete a odovzdáte ho Bohu je prvý krok za vami. Avšak nesľubujte si, že podobnú hlúposť (rozumej čakať od konkrétneho muža niečo, čo vám vyslovene nepovedal) nespravíte. Všetky do toho raz za čas spadneme. Niektoré majú to šťastie, že nájdu toho pravého na prvý – druhý krát, niektoré hľadajú roky, prechádzajú zo vzťahu do vzťahu; resp. z niečoho nepomenovateľného č.1 do niečoho nepomenovateľného č.2 a podobne.
Keď vás to už prestane baviť, tak to zo seba dostante. Neduste to v sebe. Nehrajte sa, že sa nič nedeje. Pretože sa deje. A vďaka takejto očiste (v akejkoľvek vám najpriateľnejšej podobe) budete pripravená opäť padnúť do ďalšej ,,pasce´´ lásky. Ale keďže skutočná láska a pasca sa vzájomne vylučujú, tak to má zmyselJ A ešte...trpezlivosť ruže prináša! Na to pravé sa totiž čaká...
