Aj keď to na mňa celé pôsobilo – dajme tomu feministicky (podľa názvu výstavy), nemám s tým problém a tak som chvíľu počúvala. Fotografie žien (možno matiek) s deťmi boli veľmi podarené. Keď však rozprávajúca začala spomínať referendum a akí sú z toho smutní a nahnevaní, tak som si povedala ok..ako to s tým všetkým súvisí? A keď prišli na pretras lesbické matky, otočila som sa na päte a odišla som. Čo ma zaráža najviac je spôsob, s akým sa predkladajú tieto názory, ako všezastupujúce. Akoby všetky ženy (možno aj muži) na Slovensku a vo svete súhlasili s tým, že lesbické matky majú vychovávať deti, že načo im, pre pána, je mužský vzor? Však deti si ho domyslia..hlavné je čo cítia.. Dovolím si nesúhlasiť.
Zo všetkých strán sa na mňa valia pojmy ako rodová rovnosť, rodové stereotypy, rola ženy a rola muža v spoločnosti. V dnešnej rozbitej dobe deti a ľudia vo všeobecnosti potrebujú vedieť, kto sú, odkiaľ prichádzajú a kam smerujú. Určite sa to nedozvedia z médií a nepomôže im ani filozofovanie nad tým, či sú ženy (dievčatá) alebo muži (chlapci). Netvrdím, že budem do decka hučať že keď je dievčatko, nesmie sa hrať s vláčikom a keď je chlapec, nesmie chytiť do ruky bábiku. To by narobilo viac škody ako osohu. Ale zamyslime sa – chceme spochybňovať to, čo vidíme, keď sa pozrieme do zrkadla? Ten, kto sa cíti ako žena, hoci je muž a naopak, má problém, chápem, trpí tým možno celý život, nechcem to banalizovať. S tými ľuďmi súcitím, som ochotná pomôcť a v mene Ježiš uzdravovať (keďže sa pokladám za Jeho učeníčku). Ale máme teraz všetci začať pochybovať o tak základných princípoch? Tolerancia je jedna vec. Natláčanie svojho názoru a vnímania sveta iným, je druhá – pomerne častá vec. Môžete namietať, že veď aj ja iným natláčam do hlavy svoj názor. Nie – snažím sa držať posledných zvyškov racionálneho zmýšľania, ktoré ostáva vo svete.
Spochybnite hocijaký základný životný princíp a za niekoľko desiatok rokov sa to zdegraduje a nastane úpadok. Tak napr. rozvodovosť, nechcené a mimomanželské deti, interrupcie neželaných detí, nevera (v niektorých časopisoch tak oslavovaná a stále omieľaná dookola). Čoho je to výsledok? Sexuálnej revolúcie v 60-tych rokoch. Nie vždy zrušenie pravidiel dáva slobodu. Často práve vďaka pravidlám sme vnútorne slobodný. Až keď vieme v niečom povedať nie (napriek našim túžbam a žiadostiam tela), sme úplne oslobodený od otroctva na čomkoľvek.
Vrchol nastáva, keď už aj dospelý človek, ktorý celý život vie že je žena/muž, začne pochybovať. Niekedy môže byť dievča blízke svojím správaním chlapcom a chlapec dievčatám, sama si dobre rozumiem s mužmi. To však stále znamená len jedno – dievča, ktoré má blízko k chalanom a chalan, ktorý má blízko k dievčatám. A dôvody môžu byť rôzne. Vôbec to však neznamená začať o svojej identite pochybovať a príliš sa tým zaoberať.
Koľkokrát si práve ,,moderní´´ ľudia prijímajúci gender ideológiu myslia, akí sú prevratní a ako idú proti prúdu. Avšak robia presní opak – pripodobňujú sa tomuto svetu, jeho zmýšľaniu, idú s davom a nehľadajú pravdu. Mám rada ľudí, ktorí hľadajú pravdu, nech sú na ceste životom kdekoľvek. Ja ju tiež hľadám, hoci mám už dlhšiu dobu pocit, že som ju našla J. Zamyslime sa už konečne.
Viem, že tento článok vyvolá zopár protichodných reakcií, ale práve o to mi ide. A keď nevyvolá, nevadí, aspoň som sa vyrozprávala (resp. vypísala).
Pokoj Vám.
