Účastníkmi boli: lekárka a europoslankyňa Anna Záborská, riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí Oľga Pietruchová, kňaz a teológ Ján Vigľaš, členka Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť Mária Raučinová, sudca Európskeho súdu pre ľudské práva Ján Šikuta a odborník na medicínske právo Ivan Humeník. Moderovala Vanda Tuchyňová.
Myslím si, že celá diskusia sa niesla v duchu snahy pochopiť druhú stranu a to ma veľmi potešilo. Právo ženy na slobodnú voľbu bolo zdôvodňované najmä tým, že ženu nemožno z rozhodovania vynechať. V rámci toho sa však dostáva do konfliktu právo na život (nenarodeného dieťaťa) a právo na súkromie (ženy). Čo je dôležitejšie, resp. je možné tieto práva vôbec porovnávať? Aj o tom diskutovali zúčastnení.
Niektoré informácie som vedela, keďže môj otec je gynekológ. Vďaka diskusii som sa dozvedela, že interrupcia ani zďaleka nie je najťažší chirurgický zákrok a prebieha v sterilnom lekárskom prostredí. Istý lekár však účastníčke diskusie povedal, že interrupcia je najhoršie možné riešenie.
Napriek všetkému som sa nemohla ubrániť dojmu – sterilné prostredie, sterilné postoje. Niečo z nás sa stráca. Často veci meriame číslami a oháňame sa ,,právami“. V skutočnosti však ide o to – a to bola aj dedukcia niektorých účastníkov – že mnohé ženy by nepodstúpili umelé ukončenie tehotenstva pokiaľ by pri nich niekto stál. Manžel, kamarátka, rodina... Áno, aj manžel, resp. najmä manžel, veď sa na tom podieľa presne na 50 percent. Aj on má právo spolurozhodovať.
Diskutovalo sa i o tom, aké psychické následky môžu nastať u týchto žien. Je to logické, ide o zásah do organizmu, ktorý sa pripravuje na tehotenstvo. Teda nastávajú tu hormonálne výkyvy. Tieto psychické následky sa nemusia dostaviť ihneď, ale aj po mnohých rokoch.
Veľmi ma oslovilo, že diskutujúci sa takmer zhodli na tom, že zákazom umelých potratov v zákone, by sa veľa nevyriešilo a že zmeny treba pretláčať zdola. Vychovávať ľudí k peknému partnerskému vzťahu...a ja doplním, ako by som to videla ja – dávať vo vzťahu na prvé miesto spoločné záujmy, spoznávanie sa po duševnej a duchovnej stránke, so sexuálnym životom čakať do svadby a používať prirodzené metódy plánovania rodičovstva. Áno vyzerá to, akoby som mala recept na všetky vzťahy, ale skúsme sa nad tým aspoň zamyslieť. Riešením potratovosti podľa mňa vôbec nie je antikoncepcia. Vytvára medzi partnermi bariéru a nie je otvorená životu. Chcú si skôr užívať bez nesenia zodpovednosti za svoje telo, než sa nezištne dávať tomu druhému. Ďalšie negatíva som popísala v mojom dávnejšom článku Antikoncepčná kultúra – kultúra smrti.
Pôsobivé bolo, keď sa počas otázok z publika postavil otec 11 detí a povedal niečo v zmysle, že ho nikto nepresvedčí, že život nezačína pri počatí. (Preto by sa mal chrániť od počatia.)Otázke, kedy začína život sa účastníci diskusie síce chceli vyhnúť, ale napokon im ju predsa len položila žena z obecenstva. Prolife tábor jednoznačne tvrdil, že život začína pri počatí a ostatní sa vyjadrili skôr nejednoznačne, v zmysle – ako sa plod vyvíja, tak sa z neho stáva viac a viac človek (?). Tak nejak som to pochopila.
Na konci diskusie vo mne vyvstal pocit, že došlo ku konsenzu – netlačiť zákaz interrupcií silou mocou do zákona, ale vplývať na ľudí iním spôsobom. Toto celý čas zdôrazňovala najmä pani Raučinová a pán Vigľaš.
Na záver by som chcela vyjadriť poďakovanie, že som sa mohla zúčastniť takej skvelej diskusie a zároveň úctu pani Pietruchovej, že napriek tomu, že takmer všetci zúčastnení boli z opačného tábora, mala odvahu prijať pozvanie Fóra života a disktutovať o tejto zložitej problematike.
Pokoj vám.
