Mám okruh ľudí, ktorým môžem veriť. Ľudia, ktorí pri mne stoja. Možno nie vždy ma chápu, ale majú ma radi. Zaslúžili si byť mojimi priateľmi, mnohokrát majú rovnaké hodnoty ako ja alebo so mnou veľa prežili.
Niekedy sa v ľuďoch, žiaľ, aj zmýlim. Mám totiž rada priamu, férovú a otvorenú komunikáciu. Ale ako je uvedené v jednom citáte: ,,Úprimnosť je veľmi drahý dar. Nečakajte ho od lacných ľudí.´´ Nie že by som si myslela, že som drahá osoba pretože som úprimná. Myslím si však, že práve to, že som k niekomu úprimná vyjadruje moju hĺbku vzťahu k nemu, úctu a fakt, že mi na našom vzťahu záleží. Keby mi nezáležalo, mala by som toho človeka takpovediac ,,na háku´´.
Na to, že to niektorí ľudia vnímajú inak, som si už zvykla. Ťažko sa mi ale zvyká na to, že pravdu – povedanú s láskou, bez nenávisti a hnevu – nevedia prijať ľudia, ktorí mi boli dlho blízki. A ešte nepochopiteľnejšie je pre mňa, keď títo ľudia Vám ani nepovedia na rovinu, čo si myslia alebo čo cítia. Namiesto toho, aby Vám to povedali alebo napísali, to riešia s inými a nie s vami. Je to trošku zbabelé, ale chápem, ľudia majú strach a veľa vecí vo svojom živote sa snažia vytesniť.
Odpúšťam a zabúdam rýchlo, aj keď si druhá strana chybu nepripustí. Len ma mrzí, keď si niekto zatvrdí srdce...
