Stavala som sa k tomu štýlom – veď ich prijímajme – úbožiakov. Môjmu blízkemu však spomínaná fotografia priamo/nepriamo obviňujúca ľudí, ktorí nechcú pomáhať imigrantom, zvýšila poriadne krvný tlak. ,,Prečo by som mal byť ja zodpovedný za to, že nejaký otec posadil svoje dieťa do člnu, na ktorom by si nepreplávala ani Zelenú vodu? Treba ho postaviť pred súd. Ja keby som posadil svoje deti do člnu a zahynuli by...´´ atď.
Argumentovala som tým, že keby bol v takej situácii ako imigranti on, tak by tiež utekal. Povedal, že by neutekal, ale bojoval. ,,Ja som utekal za socializmu? A koľkí ľudia trpeli a položili životy počas bývalého režimu?´´ Ticho som súhlasila.
Chcela som sa na tých ľudí pozrieť láskavými očami Krista. Môžeme žiť v mieri? Áno môžeme. Vtedy keď sa na ľudí prestaneme pozerať ako na čísla. Vtedy keď si každý uvedomí svoje povinnosti i práva. Keď budeme schopní niesť zodpovednosť za svoje činy. Ak otvoríme náruč a dávame nezištne...
Je to však jednoduché povedať ,,nezištne´´. Utečencom, ktorým ide o život by sme pomáhať mali. Ale čo tzv. ,,ekonomickým´´ utečencom, ktorí prišli s vidinou zisku?...Neodsudzujem ich za to, že chcú žiť v hojnosti a prosperite. Boh nás chce žehnať a dať nám život v plnosti. Ježiš vraví „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho v hojnosti.“ (Ján 10,10).
Nie je hriech chcieť byť šťastný alebo bohatý. Hriech je zneužívať k tomu iných ľudí. Hriech je spoliehať sa, že iní sa o mňa postarajú a stáť zo založenými rukami (pokiaľ nie som zdravotne alebo inak indisponovaná) zakopávajúc svoje talenty.
Buďme šťastní a chcime, aby ľudia okolo nás boli šťastní. Doprajme si navzájom. Iba tak nájdeme cestu.
