Začalo sa to pred rokmi, keď som si prezerala babkin telefónny zoznam a uvidela som jednu položku s názvom Ego. Nie, nebolo to číslo na rapera Michala Straku z Kontrafaktu. Pod latinským názvom mala napísanú babka len samú seba, aby svoje číslo nemusela ,,odverklikovať“ naspamäť. Vtedy som sa zoznámila s pojmom ego po prvý raz. Ale to, akú má moc, som zistila až v dospelosti.
Denne sa stretávam, možno aj vy, so súbojom dvoch eg, ktorý je starý asi ako svet sám. Vzťah: ego žena a ego muž. Ten asi musí byť karmicky daný a platí v ňom bojová nálada od nepamäti. Kto za čo môže, kto je na vine, kto pochybil, kto je ten zlý. Naprieky a večné výčitky ako:,,Ja sa mu neozvem, pokiaľ sa mi neozve on.“ ,,Keď ja navarím, tak ty umývaš riad.“ ,,Nepoviem mu, že ho mám rada, pokiaľ mi to nepovie on prvý.“ A dookola sa opakujúca obohratá platňa starých šlágrov bez vnútornej pointy. Hudba umelo vytvorených viet, ktorá k ničomu prospešnému nevedie. Ale ego tvrdohlavo nepopustí, lebo stáť si za svojím, to dnes znamená pevný charakter.
Toľkokrát sa naše ego chcelo vzdať v prospech šťastia druhého ega, ale ego je ego. Ego je a bude naším sprievodcom celý život. Ako sa k nám naše ego dostalo, to je ťažká otázka aj pre psychológov. S nejakým maličkým egom sme sa narodili, v škôlke sa poťahali za vlasy kvôli hračkám iného ega, v puberte sa pobili kvôli rečiam druhého ega a v dospelosti sa s ním stretávame nonstop, tak často ako na káve s priateľmi. Možno záleží len na nás, či si ho vieme krotiť a pracovať tak vedome na sebe a svojom šťastí. Lebo veľké ego speje k veľkým pádom, a to by naše ego mohlo poriadne zabolieť.
