Úvaha o materiálnom svete sa začala nevinne, a to posedením s bývalými spolužiakmi. Káva s priateľmi, ktorým život za mesiace a roky odlúčenia od rodín úprimne ponúkol ako kompenzáciu zosadenie ružovej optiky. Rozprávali sme sa o obyčajnom živote v rôznych kútoch sveta, národných zvykoch, etnikách a vierovyznaniach. O našom živote, ktorý sme si natoľko zidealizovali ako dokonalý svet pre nás veľkých Európanov. Nie je nám cudzia myšlienka typu: ,,Keď na to mám, tak si to kúpim, nech druhí vidia.“ Ľudia akosi prirodzene zabudli pri gradácii svojich požiadaviek na skromnosť a radosť v duši z jednoduchých vecí.
Vytratila sa iskra v oku pri úsmeve, vymenili sme ju za záblesk v očiach pri novom type auta v garáži. Zabudli sme na udržiavanie lásky v rodinách, ale našli sme svoj vytúžený byt v novostavbe, kde sa vyčerpaní vraciame len vyspať. Odišli sme od tých, ktorých milujeme, aby sme zarobili peniaze, ktoré ako rýchlo nabehnú na účet, tak aj bleskovo minieme na demo verziu života.
Oddane sme stratili všetko to, čo je skutočný praobyčajný luxus. Luxus ukrytý v jednoduchých veciach. Lásku, slobodu a úprimnosť. Ukazujeme si závistlivo na ľudí, čo majú peniaze, túžiac po rovnakom materiálnom blahobyte. Ale skromne si povedzme, nie je vlastniť niečo neskôr pretavený strach? S pocitom vlastníctva prichádza prirodzená vlastnosť báť sa, že nadobudnuté stratíme. Čím viac máme, tým pod väčším tlakom žijeme.
Žiť v neustálom strese a strachu, to skutočný život nie je ani z diaľky. Pretože život nie je len o ligotavých materiálnych veciach. Viem, že viacerí si myslíte, prečo vyjadrujem svoj postoj, veď z niečoho žijeme všetci. Prídu však chvíle, keď sa vás aj vaše vnútro spýta: ,,To, čo máme a chceme je skutočné šťastie?“ Verte, že raz sa otázka tohto typu vynorí. Ide len o našu mieru materiálneho duševného vyčerpania, kedy a pri akej príležitosti. Lebo ako sa vraví, najlepšie veci si za peniaze nekúpime. Pokoj v duši určite nie, na ten sa čaká v dlhých radoch.
