Minúta za minútou, hodina za hodinou, žijeme od Vianoc do Vianoc. Hekticky, rýchlo a s pocitom časového deficitu na svojich blízkych, záľuby a seba samých. Zdá sa to len mne alebo aj vy ste na tom rovnako? Všetko sa nejako urýchľuje v náš neprospech. Snažíme sa ponáhľať šialeným tempom v ústrety strachu, že niečo v živote nestihneme zažiť, ochutnať, vyskúšať na vlastnej koži alebo, bohužiaľ, popáliť sa.
Hranice demokratických možností sa posúvajú stále k nižšej vekovej kategórii. Dospievanie sa stáva otázkou mesiacov a nie rokov. Dnešné deti doby hektickej majú najnovšie smartfóny, elektro novinky, ,,dospelácke“ vzťahové problémy, slovník hodný štvrtej cenovej a niekedy viac skúseností rôzneho charakteru ako ich konzervatívnejší rodičia. Prestali sme rozoznávať v dave, či má adeptka na občiansky preukaz sladkých 15 alebo už zrelších 25. Doba hektická a morálka si pustili svoje nezastaviteľné tempo na maximum. Mládež túžiaca po výhodách dospelých, chce si čo najskôr zabezpečiť lístok na IC-čko do ich sveta.
Život so stihomanom je náročný boj. Zobúdzame sa s virtuálnym diárom v hlave, čo máme plánované v pláne a do toho príde ešte neplánované. Všetci máme k dispozícii rovnakých 24 hodín, aby sme ich efektívne využili. Čas nezastavíme, nespomalíme, nepretočíme o pár minút dopredu alebo dozadu. Je len na nás, či s ním vieme zaobchádzať v náš prospech. Možno by sme nemali plytvať svoj drahocenný čas na myšlienky snažiace sa obrať nás o tých 86 400 sekúnd úsmevu. Neplašme sa, neutekajme, život ide ďalej. So stihomanom či bez. Stihnime však to najpodstatnejšie – nadýchnuť sa a život si vychutnať.
