Workshop, pracovné dielne, ktoré nám mali priniesť nové vedomosti a skúsenosti. Dlho sme sa na ne tešili, veď ich máme iba raz do roka. Deň, keď sa venujeme iba spoznávaniu nových cvičení a získavame nové poznatky z oblasti pohybu na javisku a reči. Tohto roku mali prísť herci z Anglicka s poľskou režisérkou. Verili sme si! My im rozumieť budeme, veď už sa angličtinu učíme mnoho rokov. Niečo sa na nás nalepilo! Avšak nie to správne, ale nalepila sa na nás obyčajná slovakizovaná angličtina.
Snažili sme sa, ako sme mohli a čo nám sily stačili. Ale nepomohli nám ani naše celoročné vedomosti, jednotky na vysvedčeniach, na ktoré sme hrdí a vôbec už nie rôzne osvedčenia z renomovaných jazykových škôl. Ale naše ruky a nohy a milá poľská režisérka. Chlapcom sme nerozumeli pomaly ani to, keď sa s úsmevom opýtali, ako sa máme. Úsmev sme videli, ale bohužiaľ ich jazyk bol nám cudzí. Aj keď ich anglický prejav bol naozaj krásny, v živote som nepočula táku peknú angličtinu, ale my sme sa nechytali. Rozprávali akosi inak. Pre nás tvrdo, nie ľubozvučne, ako my v slovenčine, ale rýchlo a hltavo. Jedno slovo museli aj trikrát zopakovať, aby sme porozumeli. Aj to potom nám musela preložiť naša Poľka. Mali sme sa naučiť niečo po anglicky a odniesli sme si domov iba poľské výrazy a vedomie, že sa angličtinu musíme ešte veľa učiť.
Ale aspoň sme pochopili, že naša slovenská angličtina nikdy nebude ako ich. Môžeme sa učiť koľko chceme. Ale pokiaľ s angličtinou nevycestujeme do Veľkej Británie, tak nebudeme rozumieť pri stretnutí s Angličanmi veľa slovíčok. Musíme mať samozrejme aj sluch, aby sme vedeli kopírovať vyslovnostne správne, mať nejaký ten talent na jazyky, ale hlavne byť v tesnom spojení s ľuďmi, pravými Angličanmi. Lebo len vďaka komunikácii získame to, čo majú aj oni. Ich tvrdý akcent, pri ktorom každé slovo je zaujímavé. Akcent, ktorý nám chýba. Lebo naša slovenčina je taká krásna, že nevieme byť ani takí tvrdí a hlavne my, sme Slováci a nie Angličania.
