Sme úplne odlišní, a predsa takí istí.
Ako dva orechové listy.
Vprostred jari sme vykukli,
horkou príchuťou nasiakli.
Nevediac, čo nás čaká.
Obdivovali sme korene,
mocný kmeň,
korunu orecha.
Prisadla si včela do naších dlaní,
povedala nám rozprávku o lúčke, stráni.
Pohúpal sa ďateľ na našej nôžke,
ďobol do červíka. Vraj to má ťažké.
Vždy, keď zafúkal vietor,
orech sklonil hlavu k nám.
Pofúkal kolienko, rúčku,
sto ubolených detských rán.
Pomojkal lístočky,
pohojdal na spánok,
múdrosťou ukojil zvedavosť
tisícich otázok.
Kto je náš otec? Čo sú to červy?
Svorne sa pýtali.
Orech si pohḿkal, vodou ich nakojil,
lístky sa nedali.
Šiel deň čo deň,
a my sme rástli a mocneli - ako z vody.
Šla noc čo noc,
a my sme starli, šediveli - žltli nám hlavy.
Sme úplne odlišní, a predsa takí istí.
Ja hnedožltá,
ty žltohnedý,
dva listy.
Po jari prišlo leto, po lete jeseň, zima je istá.
Sme takí istí, zoschnutí, zabudnutí, len kopa lístia.
