Masový vrah Anders Behring Breivik zabil v Osle a na ostrove Utøya 77 ľudí, z toho 69 detí. Kým pozostalí trúchlili, on len bezohľadne skonštatoval, že pôvodný plán mu nevyšiel. Chcel ich totiž zabiť všetkých. Režiséri Pål Sletaune a Gjyljeta Berisha „zvečnili“ tieto tragické udalosti v 6-dielnom seriáli Deň, ktorý zmenil Nórsko a neváhali trefne poukázať aj na zlyhanie polície, nedostatky v zdravotníctve či vplyv médií a internetu na šírenie extrémistických názorov.
Celý dej prebieha pod rúškom typicky chladnej severskej atmosféry. Väčšina postáv pôsobí neprístupne až odmerane, čomu nepridáva ani neustále zamračené počasie. Divák sa však práve vďaka tomu dokáže lepšie vcítiť do prostredia, paradoxne, jednej z najšťastnejších krajín sveta. Osudný 22. júl bol však pre Nórsko zlomový. Až dovtedy len málokto veril, že by sa čosi tak desivé mohlo udiať práve tam.
Seriál nie je životopisným príbehom muža, ktorý chladnokrvne pozabíjal množstvo civilistov, Breivik dokonca nepatrí ani medzi postavy. Namiesto toho sledujeme, čo tragédiám predchádzalo, čo po nich nasledovalo a ako ovplyvnili bežných obyvateľov Nórska.
V deji sa prelína život novinárky; doktorky; policajta, extrémne pravicového blogera a učiteľky, predstavujúcich zástupcov daných komunít. Každý z nich vníma júlové teroristické útoky z pohľadu svojej práce, vďaka čomu vzniká s blížiacim sa záverom pozoruhodná mozaika príbehov a faktov. Práve na nej je obdivuhodne vypracovaná dramaturgia celého seriálu, ktorej pridávajú na kvalite aj herecké výkony.
Určite nemožno opomenúť Američanku Alexandru Gjerpen v úlohe mladej žurnalistiky. Ide si za svojím cieľom, je neoblomná a to, čo napíše si dokáže aj obhájiť. Dalo by sa povedať, že je akýmsi „majákom pravdy“. Jednoducho je novinárkou v pravom zmysle slova.
Nórsky herec Øyvinda Brandtzæga si zahral policajta, ktorý síce pôsobí tvrdo, no v skutočnosti je nesmierne citlivý a júlové udalosti sa ho hlboko dotknú. Jeho túžba po spravodlivosti sa prejaví aj na opakovanej snahe vyriešiť podceňovaný prípad rodičmi zneužívaného chlapca. Aj keď nesúvisí s hlavnou dejovou líniou, poukazuje na ľahostajnosť polície, ktorá sa prejavila aj počas Breivikových útokov.
Presvedčivá je aj postava extrémistického blogera v podaní Fredrika Høyera. Jeho protiislamské články mali Breivika podnietiť k tomu, aby zaútočil na vládne budovy a následne na účastníkov letného tábora, podporujúcich multikulturalizmus. Zaujímavé je, že po útokoch má síce rozporuplné pocity, no na stranu obetí sa jednoznačne neprikláňa.
Veľkým plusom je konzervatívny prístup tvorcov pri stvárnení samotných útokov – žiadne postrieľané telá či vybuchujúce budovy. Príbeh ani náhodou nestojí na šokujúcich a emočne nabitých scénach, prevláda už spomínaný chlad a pragmatizmus. Napriek tomu si však dokáže udržať divákovu pozornosť až do konca. Jediné, čo možno v tejto súvislosti vytknúť je hudba, ktorá je nevýrazná a pri niektorých scénach nevhodná – prichádzajúce autá s mŕtvymi telami v spojení s veselou folkovou melódiou asi nie je najlepšia kombinácia.
Seriál Deň, ktorý zmenil Nórsko má šesť dielov, no napätie neustáva ani pri jednom z nich. Emočne silný dej dokáže diváka naplno vtiahnuť do priebehu tragických udalostí z 22. júla 2011, pričom si však po celý čas zachováva svoju vážnosť a neskĺzava do lacného mainstreemu. Kvalitovo a čiastočne aj spôsobom spracovania ho možno prirovnať k americko-britskému seriálu Černobyl. Rozdiel tu však je – Nóri sfilmovali svoj vlastný príbeh a v tom je jeho najväčšia sila.
