„Už neviem, čo sa deje. Ale viem, že nosím hodinky na svojom zápästí.“
Výrok Anthonyho, hlavnej postavy filmu Otec dokonale opisuje jeho zdravotný stav. Starecká demencia má nad ním čoraz väčšiu moc. Nevie kde je, s kým je, stráca pojem o čase, všetko sa mu zlieva. Už nedokáže existovať bez pomoci svojej dcéry Anne (Olivia Colman), ktorá sa len bezmocne pozerá na starnúceho otca. Ten však jej opateru odmieta a hrdo tvrdí, že sa dokáže o seba postarať sám. Najskôr je o tom naozaj presvedčený, no postupne si začína uvedomovať krutú realitu.
Predlohou drámy je rovnomenná divadelná hra francúzskeho dramatika a režiséra Floriana Zellera, ktorý sa rozhodol z nej urobiť aj svoj filmový debut. Podarilo sa mu to bravúrne. Starostlivosť o starnúcich rodičov je téma, v ktorej sa spoločnosť často názorovo rozchádza. Nie je jednoduché sa rozhodnúť, či sa stanete rodičom svojho vlastného rodiča, alebo ho dáte do domova dôchodcov. A presne tejto dileme čelí aj Anne, ktorá sa snaží otcovi pomôcť zo všetkých síl, no uvedomuje si, že láska v tomto prípade nestačí. Zellerovým cieľom však nebolo dať ľuďom odpovede, ale vyvolať v nich otázky. „Film nie je o tom, aby im ukázal, čo majú robiť. Umenie nám pripomína, že život nie je len o jednotlivcoch, ale že sme súčasťou niečoho väčšieho,“ povedal pre britský denník The Guardian.
Hlavná postava sa v origináli volá André, no režisér ju vo filmovom spracovaní premenoval na Anthonyho. Dôvod? Chcel, aby sa Anthony Hopkins vžil do postavy do takej miery, že bude prežívať jej pocity, akoby to boli jeho vlastné. A aby toho nebolo málo, stotožnil ich aj rovnakým dátumom narodenia. Síce niet pochýb, že by bol výkon skvelého Hopkinsa presvedčivý i bez tejto pomôcky, divák si miestami nie je istý, či naozaj nehrá sám seba. Azda najviac sa táto spriaznenosť prejaví v poslednej, emočne najsilnejšej scéne, keď Anthony vzlyká so slovami: „Chcem svoju maminku. Chcem, aby ma odtiaľto odviedla.“ Podľa Zellera sa pri nej herec reálne rozplakal a po strihu skončil v jeho objatí.
Opomenúť nemožno ani herecké výkony Olivie Colman, Rufusa Sewella či Imogen Poots. Každý z nich dokázal dať svojej postave jedinečný charakter, ktorý s plynutím deja nestráca na sile. Kvalitatívne sa o niekoľko generácií staršiemu Hopkinsovi síce vyrovnať nemôžu, no výborne ho dopĺňajú a nechávajú mu dostatočný priestor na ovládnutie filmového plátna.
Zaujímavá je tiež práca režiséra so sledom scén či s prostredím, v ktorom sa príbeh odohráva. Chaos v uchopení rozdielu medzi tým, čo je a nie je reálne sa stáva výzvou. Pozornému oku neuniknú ani priebežné zmeny v usporiadaní Anthonyho bytu, či už ide o iné zafarbenie steny alebo umiestnenie skrine. Spočiatku sa zdá, že ide o nepodstatné detaily, ale v skutočnosti je v nich ukrytý režisérov zámer – dostať diváka do stavu, aby pochyboval, či dej správne pochopil. Iba tak sa totiž môže naplno vžiť do kože zmäteného Anthonyho, ktorý si prestáva byť istý aj sám sebou.
Snímka Otec dostala Oscara za najlepší adaptovaný scenár a najlepšieho herca v hlavnej úlohe. Zaslúžil si viac. Nielen preto, že sa po technickej stránke jedná o filmový skvost s príjemným európskym nádychom, ale hlavne preto, že stvárňuje problém, ktorý sa dotýka nezanedbateľného množstva bežných ľudí - na celom svete trpí demenciou takmer 47 miliónov ľudí. Režisér Florian Zeller môže byť hrdý, že svoj vstup do sveta filmu odštartoval práve takto.
