V praxi sa pán Halda orientuje na poruchy správania a učenia či rodinné vzťahy. Netají sa tým, že jasle považuje za jeden z najhorších vynálezov spoločnosti. Čítajte ďalej a dozviete sa, aké má na to dôvody:
Ste zástancom toho, aby bolo dieťa prvé tri roky s mamou doma. Prečo je to podľa vás dôležité?
Dôvody sú prosté. Dieťa sa rodí úplne závislé na maminke a kým nedosiahne dostatočnú mieru samostatnosti, teda schopnosti sa o seba postarať, napríklad najesť sa, obliecť sa, obuť sa, vysmrkať sa a očistiť sa na toalete, je na mamine závislé intímnou samoobsluhou. To znamená, že ak sa jeho telíčka musí dotýkať niekto cudzí, ako pani učiteľka, nemá možnosť si vytvoriť intímnu zónu, teda zónu, do ktorej patria len najbližší ľudia. To, že sa to deje je vidieť napríklad na tom, ako ľudia ochotne zdieľajú svoje súkromie na sociálnych sieťach s cudzími ľuďmi a so svojím partnerom ani poriadne nekomunikujú.
A čo emocionálna závislosť dieťaťa na matke?
Emocionálna závislosť je rovnako zásadná. Deti potrebujú k svojmu vývoju vedenie k samostatnosti, ale potrebujú k tomu prítomnosť mamy, až kým sa postupne neuistia, že to zvládnu aj bez nej. A tiež to, že keď maminka odíde, neznamená to, že už ju nikdy neuvidia. Jednoducho, deti musíme postupne citovo osamostatniť.
A keď to neurobíme?
V takom prípade nielen, že lámeme ich dôveru v mamu, v rodičov a vo svet, ale naviac sa im tieto strachy zakonzervujú na celý život v podobe ťažko riešiteľnej úzkosti. Nie je tajomstvom, že úzkosť je nenápadná epidémia a že najpredávanejšie lieky na svete sú lieky na úzkosť a najpredávanejšie anxyolitikum v obchodoch je alkohol. Sme v dobe, kedy sa má ľudstvo najlepšie v histórii. Napriek tomu sme sa rozhodli, že sa detí „zbavíme“ o niečo skôr. Ide o dôkaz, že sme to s označením homo sapiens sapiens prehnali.
Niektoré krajiny nepoznajú čosi také ako 3-ročná materská dovolenka a nechápu, že matky sú tri roky podporované štátom. Čo si o tom myslíte?
Musíme po ostatných štátoch kopírovať každú hlúposť? To, ako vyzerá dôsledok tohto javu môžeme vidieť na hrozivo stúpajúcom riziku nacionalizmu vo svete. Máme čas aj prostriedky na to sa deťom venovať, ale postupná nenápadná deprivácia nás vedie k tomu, že konáme rovnako ako ostatní. Je zlé, že sa to deje na úrovni kontinentov a doplatíme na to citovou plochosťou, chronickou nespokojnosťou a z toho vyplývajúcich sociopatologických rizík. Proste, venovať sa deťom sa vypláca. Viac sa o tom môžete dozvedieť aj v mojej knihe Maličkosti.
Ak už by ste mali určiť vhodný vek nástupu dieťaťa do jaslí, aký by bol?
Orientovať sa vekom je zradné. Ide o to, aby bolo dieťa pripravené. Jasle sú hrozný vynález, ktorý dieťaťu, ktoré sa nemôže brániť, ukradne intímne prostredie domova a musí si úplne nepripravené poradiť. Všimnite si, že muži, ktorí boli v jasliach sú tvrdší, cynickejší a ťažko prejavujú city, ale pod tým sú neistí, bojácni a hnevajú sa. A ženy sú neisté, bojácne a nedôverčivé. My máme deti na svet pripraviť, postupne ich doň púšťať a učiť ich, ako sa v ňom funguje.
V akom veku bývajú deti na jasle väčšinou pripravené?
Najnižší vek, v akom som vo svojej praxi videl pripravené dievčatko na materskú školu boli dva roky a sedem mesiacov. Mama ale situáciu so mnou konzultovala a nejednalo sa o kariérne, ale existenčné dôvody. No, keď sa ľudia rozhodnú. Proste to urobia a deti nemajú na výber. Nie je možné, aby predčasné oddelenie od mamy dieťa nepoškodilo. Každé to len inak znáša a každé na to doplatí inak. Je nepochopiteľné, že si niekto spraví dieťa a ráta s tým, že sa oňho nebude starať. Ale asi je taká doba, keď chcú ľudia tri v jednom a všetkého o dvadsať percent navyše.
Sú 3 roky správna veková hranica pri nástupe do škôlky, alebo by ste ju posunuli ešte vyššie?
Tri roky sú hranica, kedy prebieha tzv. prvý strih, teda ukončenie prvej epochy života, počas ktorej mozog dieťaťa bez cenzúry ukladá do pamäte viac-menej všetko. Je to vek, kedy je osobnosť dieťaťa asi na 80 percent hotová. A potom sa mozog postará o to, aby nadbytočné nervové spoje prerušil a mohol sa ďalej vyvíjať. Je to uzavretie tej časti života, v ktorej máme obsiahnuť samostatnosť a dosiahnuť takú mieru nezávislosti, aby pobyt v materskej škole nebol iba čas na prečkanie dňa, až kým si pre nás nepríde mama. Je to nielen citová nezávislosť, ale tiež prežitý vzdor, teda aktivácia zábran. A samozrejme, osvojenie si povinností, ktoré mi doma tvoria sociálnu pozíciu. Ja presadzujem, aby deti, pokiaľ je to možné, nastúpili do škôlky až v štyroch rokoch.
Prečo?
Štvrtý rok je jednak rok rozvoja aktívnych stereotypov, teda zovšeobecňovania získaných schopností a pri tom deti „uprednostňujú“ svojho človeka, najlepšie mamu, prípadne babičku. Skrátka, musia mať pre seba toho, kto ich naučí princíp „zvládneš to sám, ale nie si na to sám“. A za druhé, v tomto roku sú deti najtvárnejšie a najzábavnejšie. Je radosť s nimi byť, pretože už skoro všetko dokážu, vo svojom postoji spevnia a do škôlky sa začnú tešiť. Okrem toho, do štyroch rokov ešte nemajú žiadny partnerský prínos pre iné deti, takže v troch rokoch je to iba ročná adaptácia na prostredie škôlky.
Čo by mali rodičia zvažovať pri výbere škôlky, a tiež jaslí?
Rozhodne je dobré poznať pani učiteľku, ktorú vaše dieťa bude mať. Všetko je o ľuďoch a ako sa hovorí „najväčšia škoda je dobrého človeka“. Tiež to, ako jasne a vecne vie riaditeľka a učiteľka komunikovať o pravidlách, ktoré v škôlke platia, aké požiadavky majú na vstup, či sú profesionálne, vľúdne a ústretové. Čo by malo rodičov varovať je príliš optimistická kampaň, príliš pestrá ponuka a služby, ktorými sa plnia povinnosti rodičov, ako prevádzka do neskorého popoludnia, kŕmenie či maznanie.
Aké psychické či iné následky môže mať odlúčenie 1 až 3-ročného dieťaťa od matky?
Je to predovšetkým väčšia či menšia citová deprivácia. Dieťa je ako kvetina, ktorá potrebuje dostatočne zakoreniť, aby sme ju mohli bezpečne presadiť. A aj kvetina na nejakú dobu prestane rásť, až kým si nezvykne na nové miesto. Ohrozujeme tým detskú dôveru v nás dospelých, pretože dieťa nás potrebuje tak dlho, kým nás proste potrebuje. Pozornosť a nehu nie je možné naplánovať, potrebujeme jej toľko, koľko je naša potreba. Ďalšie riziko je znížená sebaistota, pretože práve tá sa buduje pocitom súvislej sýtosti nehou. A tiež úzkostlivosť a emocionalita, resp. ochota emócie do vzťahu investovať. To najväčšie riziko je však riziko závislosti.
Z akého dôvodu je práve vznik závislosti najväčším rizikom?
Pokiaľ sa na maminke emocionálne závislé dieťatko ocitne v cudzom prostredí, musí tú závislosť upnúť na niekoho iného. A tým riziko závislosti dostáva nebezpečný rozmer, či už vo forme závislosti na vzťahoch, mobile, sladkostiach a postupne aj na alkohole. A posledné kľúčové riziko je nekvalitný sociálny rozvoj, teda sociálna zrelosť, sociálna kompetencia a dostatočná sociálna nezávislosť. Aby sme v živote uspeli a obstáli, niečo užitočné robili a našli si partnera, s ktorým sme radi. Keď potom citovo deprivovaní ľudia túžia po deťoch, je vlastne absurdné, keď to tešenie vyriešia jasľami.
Stretli ste sa vo vašej praxi s dieťaťom, ktoré malo v dôsledku skorého odlúčenia od matky psychické problémy alebo problémy so správaním?
Stretávam sa s tým dokonca čoraz častejšie, pretože móda zaškolovania dvojročných detí je stále masívnejšia. Výskyt syndrómu ADHD má v podstate rovnaké pozadie, najmä keď sa kombinuje so sociálnou surovosťou menom striedavá starostlivosť. Tie deti majú veľa prejavov, často sa podobajú reakcii na príchod súrodenca – začnú sa pocikávať, šušľať, začnú byť menej samostatné, prestanú rásť. Niekedy ich vnútorné bolesti a obavy nie sú vidieť a iba sa kumulujú a potom vybuchnú, napríklad neprimeranými reakciami, agresivitou či neutíšiteľnými záchvatmi.
Prečo odlúčenie takto na deti vplýva?
Dôvod je jednoduchý – emócie sú to isté ako energia. A pokiaľ sa nenaučíme s energiou správne hospodáriť, čo je tá už spomínaná emocionálna nezávislosť, potrebujeme mať stále po ruke emocionálny zdroj a tým je maminka. Proste, máme povinnosť deti na záťaž a výzvy pripraviť.
Čo majú robiť rodiny, pre ktoré je nevyhnutné, aby matka nastúpila čo najskôr do práce, lebo by to ekonomicky nezvládli?
Problém je, ako plánovali budúcnosť predtým ako si dieťa spravili. Dnes chcú mať ľudia všetko hneď. Potom si triedia rodinu a zistia, že záväzky, ktoré na seba vzali, nestíhajú financovať. Ale treba zobrať rozum do hrsti a zvážiť pre a proti.
Máte aj konkrétny príklad z praxe?
Pracoval som s maminkou, ktorá mala 18-mesačnú dcérku a zabil sa jej pri autonehode manžel. Musela nastúpiť do práce, pretože nemala oporu v širšej rodine. A mali sme len dva mesiace na to, aby sme tú malú ako tak pripravili na škôlku. Ale bola to nesmierne pokorná a zodpovedná osobnosť a jej dcéra na tú snahu reagovala dobre. Jasle sú proste riešenie pre ľudí, ktorí majú buď ekonomické problémy, ktoré vznikli náhle, alebo neriešiteľnú profesionálnu ambíciu, ktorá je silnejšia ako oni.
Majú jasle pre deti aj nejaké pozitíva?
Pre deti nemajú jasle žiadne pozitíva. Deti sú od nepamäti zvyknuté na to, že mama je v prvých rokoch k dispozícii, keď ju potrebujú. Potom postupne preberali vplyv na dieťa ostatné deti, ktorých bolo v komunitách vždy veľa. Moja babička bola jedináčik, čo bolo skoro pred sto rokmi ojedinelé. Keď mala päť rokov, jej matka ju dala na vidiek „na výchovu“, čo znamenalo medzi ostatné deti príbuzných. Kedysi ľudia nemali na výchovu čas, mali čo robiť, aby deti uživili. A tak sa deti spontánne učili väčšinu vecí od iných detí. Už to tak nie je desiatky rokov a tak sa z výchovy stala veda.
Čo by sme teda mali zmeniť?
Potrebujeme v sebe nájsť dostatok pokory, trpezlivosti a vľúdnosti, aby sme sa na detské potreby dokázali pozerať aspoň trochu ich očami. Jasle sú vynález pre pracujúce matky a považujem ich za tretí najhorší vynález po moderných pôrodoch a izbách pre bábätká, keď dieťatko, ktoré je zvyknuté na telo matky dáme úplne mimo matku. Áno, môže to pomôcť matke samoživiteľke a pomáha to ženám, ktoré nevedia prijať, že kľúčová úloha ženy je materstvo.
Ako ovplyvňuje čas strávený v jasliach správanie detí? Súvisí to aj s prístupom pracovníkov v jasliach?
To, samozrejme, s prístupom personálu súvisí. Neobávam sa, že by v jasliach robili zlí ľudia, ale materské centrá, organizácie pomáhajúce maminkám v núdzi či výpomoc kamarátok a príbuzných je vždy lepšia voľba. Deti sa do jaslí spravidla dostávajú, keď ešte nemajú úplne prebudenú osobnosť, takže sa síce zdanlivo adaptujú, ale v skutočnosti nadväzujú väzbu k formálnemu prostrediu – jasle sú len inštitúcia. Narušuje im to rozvoj intímnej zóny a pocit citovej sýtosti. V rodine sa učíme pravidlá pre rodinu a správania v intímnom priestore, čo v inštitúcii nejde. Počul som už veľa príbehov o tom, ako sa ľudia, ktorí boli v jasliach zaujímali o dôsledky a sú to vždy smutné príbehy. Súčasné čísla dramatickej spotreby psychofarmák pre deti v Európe je hádam jasná informácia. Pokiaľ nechceme, aby sa aj naďalej dialo to, čo sa deje teraz, že také vysoké percento ľudí zdieľa svoje súkromie s hromadou často neznámych ľudí, tak si musíme uvedomiť, že našu životnú spokojnosť tvorí z väčšiny intimita zdieľaná v dôvernom vzťahu. Rozvodovosť ukazuje, že to nevieme.
Aký máte názor na otca na materskej dovolenke? Môže byť plnohodnotnou náhradou za matku?
Mama má pre deti jednu unikátnu informáciu – svoju jedinečnú vôňu. Otec nevonia ako mama. Naviac, dotyk a hlas mamy uvoľňuje svalový tonus, zatiaľ čo dotyk a hlas otca zvyšuje svalový tonus. Mama má empatiu a intuíciu pre včasné rozpoznanie detských potrieb, otec nie. Asi nemusím pokračovať, aby bolo jasné, že otec nemôže byť plnohodnotná náhrada. Otec môže zastúpiť mamu, keď je to potrebné. A dokonca je správne, keď to vie a robí. Rovnako tak niekedy mama zastúpi otca – mamy, ktoré žijú s deťmi samy to dokonca musia robiť. Ale mama je mama a otec je otec. Nie náhodou existuje príslovie „ešteže sa toho nedožila maminka“.
Čo by ste na záver odkázali všetkým rodičom?
Mať deti je právo, ktoré sa nám mieša s niečím, čo získavame automaticky. Dieťa nie je vec, dieťa nie je majetok, dieťa nie je tvor, ktorého si „vymodelujeme“ ako chceme. Je to bytosť s unikátnym potenciálom, osobnosťou a s jasne danými jedinečnými potrebami. A my sme tu na to, aby sme im prostredníctvom napĺňania potrieb, ponúkania primeraných podnetov, vedením k samostatnosti a nastavením mantinelov otvorili svet, v ktorom ich naučíme sa orientovať a úspešne uspieť. To, že veľa rodičov toto nevie alebo nezvládne však nie je dôvod im to zakázať, aj keď mi to občas napadne, keď pozorujem niektorých rodičov.
Som veľký fanúšik rodičovstva, partnerstva a vzťahov. A odporúčam ľuďom, aby si uvedomovali, že vzťah je to najdôležitejšie. Keď pominie zamilovanosť, hrozí stereotyp. Potom sa ukazuje, ako potrebujeme niekoho, koho si vážime a dôverujeme mu. Úcta a dôvera sú kľúčové ingrediencie vzťahu. A obe sa ľahko strácajú a veľmi dlho získavajú. Preto odporúčam – vážte si dôvery druhých ľudí, nebojte sa urobiť niekomu radosť iba tak, buďte vľúdni, trpezliví, spoľahliví a ústretoví. Budete neustále obklopení ľuďmi a budete radi na svete.
