Včera ráno ma prebudili deti ktoré sa zbiehali pred školskou bránou a tešili sa na nový začiatok školského roku. Pohľad na nich ma prinútil uvedomiť si , že moje časy v školských laviciach sú nenávratne preč.
V máji som spečatila maturitou moje posledné dni v školských laviciach.
Jasné, ešte mám možnosť študovaťˇdalej na vysokej škole, ale rozhodla som sa pre prácu. Možno to budem niekedy ľutovať, ale k vzdelávaniu sa môžem vrátiť vždy. Kvôli pochmúrnemu a chladnému počasiu v posledných dňoch som teraz častejšie doma a spomínam na dni strávené v škole .
Už je to trinásť rokov čo som po prvý raz prekročila prah školy, ale pamätám si to akoby to bolo iba včera. Na ten deň som sa tešila už od škôlkarskych čias. Bola som plná očákavaní, tešila som sa na novú pani učiteľku , ktorá ma mala naučiť čítať a písať a veľa daľších vecí. Tešila som sa do školy každý deň, až vo vyšších ročníkoch ma to prestalo ´´ baviť´´ a dúfala som, že roky učenia mi ubehnú čo najrýchlejšie. To čo mi vtedy hovorili rodičia, že aké dobré je chodiť do školy, že nemám žiadne starosti som pochopila až teraz, ked do školy nechodím a začínam pracovať. Ak by som mohla vrátiť čas späť, urobila by som to a vrátila by som sa aspoň na chvíľu do školských čias.
Teraz sa už len teším nato, ked pôjdú do školy moje deti a ja sa vdaka ním vrátim aspoň čiastočne do sveta školy a pripomeniem si školské časy.
