Momentálne sú existujúce len dva druhy svetiel – mesačné a tekvicové. Rozďavené papule s vyrezávanými tesákmi sa akosi v oknách našej rodoviny rozmnožujú. Mesačné je mesačné – bez zbytočných vysvetliviek.
Kabátom zrazu narástli nohy a rozutekali sa po tmavnúcom ráne. Tie nohaté nositele tepla na zmrzačených uliciach. Postavy pokrivené zimou. Kŕčovito pokrútené. Dlažba na chodníkoch sa kľukatí pred zrakom. Vánková štipľavosť v očiach. Clivota. Strach z náhlej prázdnoty vyprahnutého vnútorna svojho ja. Stáť na semaforoch a čakať na zelený preblik. Spolu s ním ťukot. Rytmus srdca, ktoré ženie rozospatú sústavu kostí a mäsa do školy, do roboty. Časovo identicky. Na ôsmu.
Drkot tiel na zastávke. Fantastickosť pocitu prefukujúcich pančúch a zohrievajúcich čižiem. Ohrievať si kolená vo vydýchanom autobuse.
Sedenie na chladnúcej lavičke, obdivovanie zaťahovania oblohy, schyľovania sa k daždivosti. Pomaly fajčiť dymiacu gilotínu a vychutnávať si dráždivosť nadchádzajúcej tmy. Vzrušivosť momentálna. Cítiť ďaleké nekonečno nedosiahnuteľna. Šeptom, temnostne. Mrazivo krásne. Tajomstvo jesene, ktorú milujem.
