Som šesťstoosemdesiatšesťdňové dieťa Nežnej revolúcie, takže klasický piskot pradávneho čajníka by môj sluchový aparát bohužiaľ len ťažko vedel niekam zaradiť. Ale moderné deti sa pocit príjemna naučili spojiť si s bublotom varnej kanvice. Tak aj ja. Pozorovala som paru a slávnostne prijala očakávané ťuknutie. Zaliala som zelený čaj s jazmínom. Zvyčajné dve kocky cukru potichu zmizli pod hladinou svetlej tekutiny a prijali od lyžičky výzvu do tanca. Tá lyžička, ten cukor. Dámska volenka. Snáď jediný overený prípad stopercentnej rozpustnosti mužského rodu.
V teplých papučkách som sa doťapkala do izby. Sobotné upratovanie ma dnes za srdce nechytilo. Rozvláčila som teda tie sprosté parketové chumáče prachu po zemi. Aby sa nepovedalo. Zajtra tam aj tak budú zas.
Uvelebila som sa v kresle pod oknom. Vankúše som po chvíľke presviedčania nahovorila na improvizačnú hru „obložený chlebík“. Deka nás zakryla ako hrubá vrstva majonézy. Teplo. Čumela som na zeleno-žlté steny a šúchala si brušká prstov o dlane. Mierny spáleninový smrad už zmizol. Pri žehlení dnes dostali zabrať viac než zvyčajne. Usilovne prechádzali po vlhko naparených horúcich látkach rôznych druhov, skladali, prekladali, ukladali. Zaslúžia si oddych. Akoby si sami pýtali intelektuálny dotyk knižných strán. Žiadosti sa vyhovuje.
Usrkla som si z čaju na posilnenie selektívnej fantazotvornosti. Výber nebol zložitý. O chvíľu sa mi pred očami objavil slon vo veľhadovi. A potom sa malý princ už najmenej po šiestykrát dožadoval svojej ovečky.
Mlčal som.
- Pochop, je to veľmi ďaleko. Nemôžem vziať so sebou toto telo. Je veľmi ťažké.
Mlčal som.
- Ale to bude len stará opustená škrupina. A staré škrupiny, to nie je nič smutné.
Mlčal som.
Stratil trochu odvahu. Ale pozbieral ešte všetky sily:
- Vieš, bude to pekné. Aj ja sa budem dívať na hviezdy. Všetky hviezdy budú studne so zahrdzaveným hriadeľom. Všetky hviezdy mi budú nalievať vodu.
Mlčal som.
- Bude to také zábavné! Ty budeš mať päťsto miliónov malých zvončekov, ja budem mať päťsto miliónov studničiek...
A zmĺkol aj on, pretože plakal...
Tu som knihu zatvorila. Chýbalo mi už len trinásť riadkov. Trinásť... Nechcem plakať, keď bude malý princ umierať. Nemusíme byť s ľuďmi, keď umierajú. Stačí, keď s nimi sme, keď žijú. Je to tak lepšie. Príjemnejšie. Životu prirodzenejšie.
Začalo pršať. Dopila som čaj a obliekla si nepremokavú bundu. Vezmem sa na prechádzku. Vyvenčím si porcelánovo krehké kosti. Opláchnem si srdce v čerstvo napršaných kalužiach.Vo vrecku sviečka a zápalky. V ruke zopár chryzantém. Na perách modlitba. Pod viečkami slzy.
Malý princ, kamarát, keď už budeš v tom nebíčku, na tej svojej malej planétke, ktorú my nemôžme ani vidieť, lebo je taká malá, tak sa tam určite niekde stretnete. Odkáž jej prosím, že mi veľmi chýba...
