Sčítaní môžu tento román údajne vnímať ako čiastočnú metamorfózu diela spisovateľkinho idolu Edwarda Morgana Forstera Rodinné sídlo, menej sčítaným sa zase nebude zdať podozrivé, že Zadie Smithová mohla byť zrejme ovplyvnená aj tvorcami univerzitných románov, keďže aj dej svojej prózy situuje do wellingtonského univerzitného prostredia. Richard Olehla sa v doslove vyjadril, že autorka razí starosvetský, košatý štýl. Je pravda, že pri čítaní máte pocit, akoby ste sa brodili Tolstého gigantickými realistickými románmi, kde sa sledovanie osudu jedinej hlavnej postavy vníma ako prejav trochárčenia. Na rozdiel od Tolstého však Zadie Smithovú dočítate so vzrušením do konca, pravdepodobne preto, že dnešný čitateľ sadne skôr na lep opisu raperského klubu ako ruského šľachtického salóna z devätnásteho storočia.
Spisovateľka dielo založila na koexistencii rôznych svetonázorov aj rás. Stretneme sa tu s Howardom Belseym - americkým vysokoškolským učiteľom dejín umenia, špecialistom na Rembrandta, ktorý profesionálne stráca formu, jeho kariéra stagnuje, straší ho nedopísaná publikácia a nevie, či sa na škole udrží. Zároveň sa nachádza v partnerskej kríze, keďže boj s hormónmi prehral, a tak vystavil svoju manželku sklamaniu. Celý príbeh je napätým ľúbostným rozhodovaním, či mu jeho černošská kyprá manželka Kiki neveru odpustí.
Rodinu Belseyovcov za opraty drží liberálny spôsob života, isto znásobený aj miešaným manželstvom Howarda a Kiki. Jej protikladom je tradične orientované príbuzenstvo Montyho Kippsa – taktiež univerzitného, ale britského profesora a úhlavného ideologického nepriateľa Howarda Belseyho. Na rozhraní týchto svetonázorov sa ocitajú ich manželky, ktoré predstavujú akýsi konsenzus oboch životných ideálov. Dokážu sa povzniesť nad nedotknuteľnosť svojich mužov a stanú sa priateľkami. Ženský miernejší a pokornejší prístup tak vyznieva ako náhrada za ješitnosť a neústupčivosť mužov.
Filozofický podklad si autorka prepožičala z platónskej idei Krásna. Táto spočíva v tom, že človeka robia krásnym predovšetkým jeho skutky a myšlienky a taktiež, že samotná Krása nie je vlastnosťou žiadneho človeka, ale každý má na nej účasť a vymyká sa jej dotyku a vlastneniu. Aj preto Smithová postavy nekonštruuje v duchu jednostrannosti, ale takmer každý protagonista prispeje svojou troškou do mlyna dobrých vlastností a prejavov.
Napriek týmto východiskám je v Smithovej podaní konzervativizmus zosmiešnený už len preto, že Monty Kipps, tváriaci sa ako kresťan, svoju ženu podvádza, ako odporca homosexuality sa stretáva s priateľom kňazom-gayom, a podvodnícky ignoruje poslednú vôľu svojej ťažko chorej manželky. V jeho šľapajach kráča aj dcéra, ktorá má skôr pochybné ako kresťanské mravy a svoje erotické fotky rozposiela kdekomu.
Naopak, deti Howarda Belseyho pôsobia zväčša ušľachtilejšie. Levi – dospievajúci raper chce pomáhať ľuďom na Haiti, nezabúda na svoje černošské korene, skladá revolučné piesne, Zora sa zase angažuje za možnosť navštevovať vysokoškolské semináre aj černochom, hoci na univerzitu legálne nepatria.
Už len samotným situovaním poločernošskej rodiny do univerzitného mestečka Wellington, obývanom prevažne belochmi, má autorka jasný zámer: poukázať na vždy nevyriešenú a špecifickú problematiku súžitia dvoch rozdielnych rás. Na jednej strane stoja zabezpečení belosi, na druhej etablovaní černosi a na tretej stratené černošské existencie, ktoré šťastie za pačesy chytiť nestihli a bezcieľne sa pretĺkajú v podradných prácach. Zadie Smithová ako mulatka zrejme vie, o čom píše.
Román O Kráse vás môže nadchnúť, ak vás zaujíma otázka rovností šancí bez ohľadu na rasu, problém nevery a neotrasiteľnosti vnútornej krásy. Okrem toho sa zabavíte pritom, ako Smithová ironizuje kŕčovitosť akademickej obce. Takto napríklad Howarda pristihnite, ako sa o partnerských problémoch s manželkou rozpráva akademickým štýlom typickým skôr pre skriptá ako pre bežnú komunikáciu...
A v neposlednom rade vo vás rozkoš vzbudí nádherný kvietkovaný obal s profilom černošškej hlavyJ
