Ako človek v strednom veku, so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním sa domnievam, že základy toho, čo nás formovalo ako národ, ako-tak ovládam. Ak sa ku mne niektoré informácie počas tvrdej normalizácie nedostali, nejako si len predsa cestičku našli, či už to bol samizdat alebo neformálne stretnutia a vzdelávacie krúžky. A čo sa nestihlo, postupne dopĺňam. Na základe recenzií, esejí a článkov, ktoré zverejňujú médiá, sa potom rozhodujem,ktoré dielo či autora chcem spoznať viac.
V prípade Milana Hamadu sa udiala neuveriteľná vec. Nepoznala som meno, vôbec som sa s ním pri dlhoročných materských povinnostiach ani dodatočne nestretla. Dokonca som jeho meno nezaregistrovala ani v porevolučných učebniciach mojich detí. Mala by som sa zrejme hanbiť, domnievam sa však, že som nebola jediná. Úplne sa stratil v mojom hľadáčiku. Preto nečudo, že prvá správa a prvý text od Milana Hamadu bol pre mňa zjavením. Zjavením pri príležitosti udelenia Cena Dominika Tatarku za knihu Sizyfovský údel v roku 1994.
Ktorýkoľvek Hamadov text, či sa týka konkrétneho umelca, či literatúry ako takej alebo kultúry ako súčasti spoločenských procesov, je jasný, zrozumiteľný a zrejmý, nadväzujúci na hodnotové východiská, ktoré v jeho prípade znamenali osobnú morálnu a intelektuálnu integritu a presvedčenie o význame kultúrneho pluralizmu. A v neposlednom rade hodnotu slobody a slobodnej interpretácie pri bádaní o kultúrnych a spoločenských javoch. (Marcel Martinkovič – Zborník V službe kultúrnosti a humanity).
Ak urobíme pokus a zoradíme za sebou názvy niektorých najdôležitejších diel Milana Hamadu, zjaví sa nám impozantná šírka jeho tvorby: Sizyfovský údel, Zrod slovenskej štátnosti a zánik Česko-Slovenskej federácie, Od baroka ku klasicizmu; príspevok k výskumu literárneho baroka, najmä z hľadiska vzťahu umelej literatúry a ľudovej slovesnosti, Básnická transcendencia, Literárnokritické eseje, V hľadaní významu a tvaru, Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry, Menšinové́ kultúry v Slovenskej republike, Náčrt dejín slovenskej kultúry.
Občianske združenie Communio Minerva chce svojou činnosťou prispievať najmä k poznávaniu a propagácii osobností slovenského politického a filozofického myslenia, slovenských politických dejín, ale nevyhýba sa ani iným spoločenským, politologickým či filozofickým témam.
Svojím názvom sa združenie hlási k odkazu liberálne orientovaného vydavateľstva Minerva, ktoré v rokoch 1869-1872 vydávalo spisbu autorov blízkych tzv. Novej školy slovenskej. Rovnako ako v minulosti pôsobiace vydavateľstvo Minerva, má aj toto združenie za cieľ propagovať tvorbu autorov, ktorým sú blízke hodnoty osobnej slobody, demokracie a pluralizmu. Rovnako chce širšej verejnosti predstaviť tých autorov z minulosti slovenského politického, filozofického a kultúrneho diania, ktorí neprávom upadli do zabudnutia. Sú presvedčení, že naša minulosť je zaujímavejšia a pestrejšia, než sa všeobecne usudzuje.
Mladí bádatelia z Občianskeho združenia Communio Minerva možno nemali na mysli pri rozhodovaní vydať ako svoju prvú publikáciu Zborník V službe kultúrnosti a humanity k osemdesiatinám Milana Hamadu práve pre ženy, ktoré premeškali jeho návrat do verejného priestoru, tráviac svoje dni na materskej dovolenke.
Ale je zrejmé, že medziiným veľmi potešili aj tie.
