Kampaň. Na koordinačných stretnutiach zistíte, že len vy máte problém s peniazmi. Všetci ostatní sa tvária, že letáky, noviny, podpis-karty, eventy, hostesky, pošta, grafik, editor - a áno, aj spoty a bilboardy – dajú ľavou zadnou. Pýtajú sa vás, že či aj vy chcete. Jasné, že chcete. Vzápätí vás napadne, že hlavnou témou kandidátky na primátorku, v ktorej koalícii kandidujete aj vy, je mediálny smog. Tak sa nesmelo spýtate, ako to teda ide dokopy...Nijako.
Po hodinách dohadovania strávených okolo „spoločnej“ kampani si niečo z návrhov pre seba vyberiete, povedia vám sumu a informáciu, že každý si to platí sám. Pocit totálnej naivky sa vás zmocňuje, čím ďalej intenzívnejšie. Nie, neberú sa pôžičky. Natvrdo si o tie prachy musíte zapýtať. Netušíte koho, len pomaly chápete, že nie je žiadna istota, že to budete môcť niekedy v živote vrátiť. Ani vtedy, keď do bilboardov nepôjdete. Viete, že je už strašne neskoro a uvedomujete si, že vaša „minikampaňka“ sa bude plánovať, zháňať na ňu peniaze a realizovať v paralelnom čase. Rodina zúri, nechce poznať detaily. Zatiaľ platíte všetko z vlastnej karty, a váš debet sa rúti k svojej neprekročiteľnej hranici.
Napríklad také ponúkanie rannej kávičky na zastávkach spolu s kandidátom na starostu. Váš oficiálny leták sa práve niekde zalamuje. Vstanete o 5.45, čo sa vám už dlho nestalo, aby ste mohli byť na mieste včas. V hlave vám rotuje: „Robím to kvôli tomu, aby ma zvolili. Dokelu! Veď to nie je pivo, ani klobása. Veď len kávička“. „Aký je v tom rozdiel“, pýta sa vás vaše druhé ja. Rýchlo ho umlčíte a začínate. Ponáhľajúcich sa ľudí triedite do kategórií: “bezočnéhokontaktu”, “nahnevaný”, “skoroakobezdomovec”, “študentka”, “dôchodkyňa”, “naniekohočaká”, „zadarmovšetko“, “mástrach“ a „nevidivás“. Je ráno, takmer všetci sa ponáhľajú. Nie je čas vysvetliť váš program, nič od nich nechcete, len aby išli voliť. MUSÍTE dodať, aby volili VÁS. Otázku PREČO, si kladiete v duchu iba vy. Na odpoveď nie je čas. Sú však aj výnimky.
Videla som ju už z diaľky. Rozpršalo sa, držala nad hlavou dáždnik, aký som ešte nevidela – s tigrím vzorom. Bola vysoká, mala preriednuté ale upravené blond vlasy, decentne namaľovaná, na očiach elegantné slnečné okuliare s ružovými sklami. Naozaj kvalitný kabát - tiež tigrí vzor. Na oboch rukách mala prstene. Niektoré z nich mohli byť aj s diamantami, ale väčšina bola prekrásne zladená bižutéria.
Kávičku si dá rada. Povedala som jej, že vyzerá ako Marilyn Monroe, ktorá by takto vyzerala keby zostarla. Zatvárila sa, ako keby to počúvala každý deň. Mám pocit, že sem vlastne akosi ani nepatrí. „Ale veď ja som žila v Paríži, moja milá. Svoju starú mamu som prvýkrát videla, keď som mala 24". Po otázke, koľko má rokov, so smiechom a úplne bez problémov zavesila svoju deväťdesiatku do vzduchu a ja som na chvíľu onemela.
„Čo robíte, že vyzeráte takto neuveriteľne? , normálne závidím. "Dovolenky pri Stredozemnom mori, zhora aj z juhu, južná Afrika, banány rovno do úst. Vy sa mi páčite dievča, vás budem voliť. Aj všetkým svojim kamoškám to poviem, doneste mi tie letáky. Už nemám muža. Som taká mladá vdova.
Rozmýšľam, či to má zmysel. Nedá sa to stihnúť, nedá sa porozprávať, ako by veci mohli fungovať inak. Jeden z päťdesiatich sa chce rozprávať o Ružinove. Dúfate, že ostatní si to prečítajú na vašom letáku a uveria vám. A možno prídu v sobotu ráno na Miletičku. A možno prídu aj voliť. A možno zvolia aj vás....
Ak ma chcete podporiť a pomôcť mi s kampaňou, budem vďačná za akýkoľvek príspevok na Transparentný účet:http://transparentneucty.sk/#/turnovers/5060778378.
Ak hcete poznať môj program, tak vás pozývam na svoju stránku http://www.facebook.com/stasselova
Ďakujem.
