Dnes nejde o voľby. Ale o čo vlastne ide, dofrasa?
Rovnako ako vtedy, jedným dychom, nás ústami svojho ministra uisťuje, že Slovenská republika sa vstupom do Severoatlantickej aliancie stala členom elitného spoločenstva, bežným ľuďom dalo naše členstvo v NATO pocit bezpečnosti, ktorá nie je v dnešnom svete samozrejmosťou.
Zároveň nám však vysvetľuje, že rozmiestnenie vojsk spoločenstva, ktorého sme súčasťou, na našom území budeme vnímať ako okupáciu v roku 1968. Presne takú, aká sa pred našimi očami a úplne beztrestne udiala na Kryme a pokračuje na východe Ukrajiny.
Kde bol Fico v 68 roku? Mal 4 roky. Je jasné, že si namierené delá ruských tankov a autá s bielymi pásmi nemôže pamätať ani ako detskú úzkosť. Čo sa teda dialo s Ficom počas jeho detstva a mladosti, že dnes prirovnáva obranu krajiny k jej okupácii?
Domnievam sa, že náš premiér trpí. Trpí naozaj schizofréniou, ktorou by trpel každý z nás: detstvo prežité v katolíckej harmonickej rodine s rádovými sestrami v pozadí sa zmenilo na odvážny ateizmus, považujúci vieru v Boha a náboženstvo za ópium ľudstva a za boj o svetlý komunistický zajtrajšok. A potom zrazu príde demokracia vyrastajúca aj na kresťanských hodnotách, do toho odchod ruských vojsk nie ako spriatelenej armády ale ako okupujúcich votrelcov.
A tiež šanca. Veľká šanca stať sa premiérom tejto krajiny. No ale krajiny, ktorá je súčasťou obranného spoločenstva, ktoré bolo v jeho dospievaní naším úhlavným nepriateľom.
Ako sa toto dá prežiť bez ujmy na zdraví? No nedá. Zdá sa mi, že v poslednej dobe aj veľmi zle vyzerá. Trápi ho táto rozorvanosť. Nemal by si náš premiér od tohto zmätku, ktorý na neho dolieha čím ďalej tým viac, oddýchnuť ? OK, nevyšlo to s prezidentom.
Ale aj pápež Benedikt XVI odstúpil, keď usúdil, že mu sily nestačia. Čo tak vrátiť sa po inšpiráciu ku koreňom, pán premiér?
