Dnes by mali byť zverejnené čiastkové výsledky zo sčítania ľudí bez domova v Bratislave. Pred mesiacom som bola ako komisárka pre sčítanie súčasťou tohto procesu. Mala som naozaj šťastie, že som na tom už od nultej fázy robila s ľuďmi z Vagusu. Navštívila som vďaka tomu miesta, ktoré ľudia bez domova nazývajú svojim domovom.
Obliekame si vesty, nasadzujeme čelovky, balíme čaj, hroznový cukor a dotazníky. Vyrážame. Ideme na istotu, skoro ako na návštevu.
Zastávka prvá: Záhradkárska osada. 5 minút od veľkého nákupného domu, rozžiareného a lákajúceho na „nákupy na Vianoce“. Kráčame opatrne, kričíme do tmy svoje mená a kto sme, aby sme nikoho nevyľakali. Niekto vychádza spod zeme. Zdravíme sa, pozýva nás ďalej. Vchádzame do betónovej pivnice dolu schodmi, úplne pod zem. Je zariadená, v malej piecke horí oheň. On a ona. Na otázky z dotazníka nemajú problém odpovedať. Ona sa sťažuje, že už ju tretí deň bolí brucho a nemôže kvôli tomu ani von veľmi vychádzať. Vyhrnie si sveter a ukazuje, kde ju to bolí. Leží na posteli, on sedí na tej svojej. Je tu teplo. Majú kde spať – sú tu postele, majú teplý čaj, pri zrkadle na betónovej stene leží hrebeň. Je možné badať akýsi náznak poriadku a systému. Mohlo by to byť aj horšie, vravím si v duchu – a v zapätí sa za tú myšlienku hanbím. Asi som nečakala vykúrený priestor – ospravedlňujem sa sama pred sebou. Jeden priestor, dva životy, ktoré spojila spleť neuveriteľných náhod, je to silný príbeh, podozrenie na týranie a manipuláciu... ak nie prostitúciu.
Zastávka druhá: Záhradný domček, do ktorého vstupujeme už nie je pod zemou, ale je to normálna drevená stavba. Vchádzame dnu, do očí udrie zapnutý televízor. Opäť stretávame muža a ženu. Ona voľakedy prekrásna žena s indiánskymi črtami. On zarastený, ležiaci na posteli, podstatne mladší od nej, no so značnými zdravotnými problémami. Na boľavé nohy si nemôže obuť žiadne topánky, má ich len omotané handrami. Príjme od nás teplý čaj aj cukor. Ich vzťah je nejasný – skôr to vyzerá na to, že sú spolu, aby nikto z nich nebol sám. Napojenie na elektriku umožňuje vraj majiteľ za to, že mu strážia záhradku. Vraj. Všetky steny chatky sú čierne a spálené na uhoľ. Napriek tomu, v malej piecke horí oheň a ona ukazuje hrniec s večerou. Ponúka nám slepačiu polievku. Má vraj prácu, upratuje a zametá na parkoviskách a možno sem tam aj v nejakých inštitúciách. Vidno, že to nevzdáva. Prúd reči je však nezastaviteľný, ťažko rozoznáte realitu od fikcie. Nechce odpovedať na nič z dotazníka. Tvrdí, že od štátu nedostáva nič, a preto mu nie je ani nič dlžná, ani vyplnenie nejakého dotazníka - rešpektujeme to, má na to právo. Prieskum ju zaeviduje len ako ďalšiu osobu bez domova, ženského pohlavia.
Zastávka tretia: Ide do tuhého. Zmenili sme lokalitu a predierame sa najskôr cez železničné koľaje a potom cez husté porasty. Je tma, nevidíme si pod nohy, v diaľke píska vlak. Ťažko uveriť, že sme v hlavnom meste, takmer v centre jednej štvrte. Čelovky sme zhasli, aby sme nikoho nevyľakali. Na cestu nám svieti opäť len obrovský červený žiariaci bilboard. Blížime sa k stanu, po dlhej chvíli sa stan otvorí a vychádza človek. Zobudili sme ho, má za sebou ťažkú noc či deň - nevedno. Z rozhovoru vysvitne, že má dlhodobé zdravotné problémy, je vychudnutý, na ročnú dobu slabo oblečený, do nemocnice však nepôjde ani za nič. Na otázky z dotazníka nechce odpovedať. Ak by ste ho stretli upraveného v električke, bol by vám sympatický. Žiaden z návrhov na pomoc, či zlepšenie neakceptuje. Zdá sa, že vyrastal niekde nablízku a je spokojný, že je práve tu.
Zastávka štvrtá: Zostávame v tej istej lokalite len na druhej strane koľajiska. Namiesto stanu, akési obydlie z drevených paliet. Pred ním „poľná“ kuchynka, snáď liehový varič, práve sa chystá večerať. Vyrušili sme ho. Čerstvé rožky pripravené, kartón 12 mliek uložený na improvizovanej poličke vedľa bunkra. Veselé oči hovoria „vitajte u mňa doma“. Ak by sme chceli, môžeme si k nemu s umelohmotnou stoličkou prisadnúť. Na všetko rád odpovie. Nie, do útulku ani nocľahárne nepôjde. Tam by totiž nemal nič, len posteľ a pravdepodobne by ho tam okradli ako veľakrát v minulosti. Ráno musí odtiaľ „vypadnúť“ a večer sa môže vrátiť. Čo to je za život? Tu má všetko, má kde spať, môže si navariť, tu je doma.
Zastávka piata: Stred Petržalky, človek žijúci v kontajneri, ktorý od vás rád vykúpi starý papier. Kontajner je rozdelený na „firmu“ – obrovský sklad, kde nás aj posadí a domov – 2 x1 meter, odkiaľ vybehne pes a hrá R.E.M „ Everybody hurts“. Ukazuje sa, že je s Vagusom a „dievčatami“ v pravidelnom styku. Mal zanedbanú škaredú ranu na hrudi a len vďaka ich zásluhe sa dostal do nemocnice, kde ho zachránili, je im vďačný a nikdy im to nezabudne. Vie sa o seba postarať, človek, ktorý mu prenajíma kontajner a ktorý s ním prevádzkuje „biznis“ mu uveril. Je poctivý a vie si veci zorganizovať. Voľakedy mal dobrú prácu v OLO. Prišiel však rozvod, nezhody v rodine, prišiel o prácu, o bývanie, ochorel, prestal platiť výživné a už to išlo. Keď nemá prácu, nemá šancu. Súd to nezaujíma, rozsudok je jasný a nekompromisný, akokoľvek sa sudkyňa snažila byť ústretová. Dátum nastúpenia do zariadenia sa blíži. Smútok, strach a obavu v hlase nedokáže prekryť žiadna úprimná, či strojená veselosť.
Vrátim sa domov a predychávam, čo som zažila. Vo Vaguse sa ma na ďalší deň pýtajú, či som v šoku. Nie, nie som. Roky práce v Nadácii pre deti Slovenska ma naučili. Navštívila som všelijaké miesta po celom Slovensku.
Rozmýšľam však, čo ďalej. Zamestnávanie tých, ktorí sú zamestnateľní a ktorí sa chcú dostať zo „začarovaného kruhu“, je pekný nápad. Aj to, že sa naučia pracovným návykom, napríklad cez upratovanie ulíc mesta. Je to však len zlomok toho, čo sa musí a môže v oblasti bezdomovectva spraviť.
Treba si uvedomiť, že umožniť bezdomovcom zamestnať sa, je často až druhý krok. Väčšina z nich sú chorí a opustení ľudia, ktorí majú okrem všetkých možných, často aj psychické problémy a žiadnu šancu nájsť si aspoň trochu štandardné bývanie. Jednu z najzákladnejších istôt v živote každého človeka. Ako možno potom očakávať, že „iba“ ponuka práce postačuje? V zahraničí je známa a dobre zaužívaná stratégia „Housing First“ – či už hovoríme o Kanade, Spojených štátoch amerických, Francúzsku, Fínsku, kde na tom založili celú svoju stratégiu. Pustili sa do toho aj v susednej Českej republike. Konkrétne Brno začalo s pilotným projektom a vyčlenilo pre bezdomovcov 50 bytov. Štúdie aj dobrá prax ukázali, že bezdomovci, ktorí získajú trvalé bývanie si vedia relatívne rýchlo nájsť zamestnanie (do roka) a celkovo sa zavedením takejto stratégie znižuje miera chronického bezdomovectva (Utah).
Pochopila som, že toto je najväčšia výzva a nie to, či ulice Bratislavy budú upratovať bezdomovci alebo nie. Bratislava by mohla vykročiť do roku 2017 so zmysluplnou víziou ako opusteným ľuďom naozaj pomôcť. Dnes ma preto už ani veľmi nezaujímajú poznámky ľudí, ktorí sa čudujú, že to je téma, ktorej sa ako poslankyňa venujem. A ktorí občas, nie veľmi nahlas, poznamenajú: „Oni vás nebudú voliť....načo to robíte?“
