Mnohí moje občasné vyjadrenie sa k slovenskej politike na sociálnych médiách vnímajú ako zbytočne „stirring the pot“, as they say. Hoci toto mojím cieľom určite nie je, faktom je, že Slovensko sa momentálne nachádza v množstve búrlivých diskusií a ja som na ne, práve vďaka životu v zahraničí, získala iný, povedala by som zdravší, pohľad. Keďže mi na Slovensku záleží a záleží mi na tom, aby sa veci vyvíjali zdravším smerom, rada by som môj pohľad zdieľala, rovnako ako to robia mnohí Slováci žijúci doma.
Záleží mi na Slovensku aj keď som v zahraničí
Momentálne dokončujem posledný ročník vysokej školy vo Veľkej Británii. Nad návratom uvažujem, avšak študujem hudbu, a keďže hudobná kariéra je náročná sama o sebe, nie to ešte pokiaľ ju chcete budovať v dvoch krajinách súčasne, nie je celkom v mojich rukách, kedy sa budem naozaj môcť usadiť na Slovensku. No napriek tomu by som bola nerada odsúdená za to, že sa nestarám o Slovensko. Jediný dôvod, prečo som sa rozhodla študovať vo Veľkej Británii, je ten, že bohužiaľ postoj väčšiny Slovenska ku vzdelaniu, ktoré bolo pre mňa vždy nesmierne dôležité, nie je veľmi zhovievavý, a to zvlášť nie k humanitnému a umeleckému vzdelaniu. Slovenský školský systém buď ľudí odrádza od skutočného akademického záujmu, alebo stavia prekážky tým, ktorí ho napriek tomu majú. Tak, ako veľa iných slovenských študentov v zahraničí, som jednoducho chcela ísť za kvalitou, aby som ju neskôr mohla priniesť domov na Slovensko. Pokiaľ slovenskej vláde vadí, že sme odišli, mala by sa snažiť pracovať na tom, aby sme mali dôvod sa vrátiť, nie na tom, aby nás presvedčila že nemá absolútne nijaký zmysel sa vrátiť! Aj Štefánik bol dlhú dobu v zahraničí a predsa bol tak kľúčový pre Slovensko. Ale jeho Slovensko, na rozdiel od toho dnešného, mu dôverovalo a ocenilo to, čo on mohol priniesť jedine zo zahraničia.
Rozdielne pohľady na liberálnu politiku
Pred odchodom do Británie som bola klasickým katolíckym konzervatívcom – a, bohužiaľ, napísala som aj niektoré šokujúce blogy, s ktorými dnes absolútne nesúhlasím. No tak, ako sa rasizmus lieči cestovaním (Miguel de Unamudo), podobne vie cestovanie vyliečiť aj bublinu súčasného slovenského konzervativizmu. Len za to, že sme stovky rokov veci robili určitým spôsobom, že spoločnosť stovky rokov fungovala určitým spôsobom, to neznamená, že ten spôsob je „správny“ alebo že funguje. No toto som bola schopná si uvedomiť až vtedy, keď som videla, že iná spoločnosť vie kľudne fungovať iným spôsobom. Tiež som si uvedomila rozdiel medzi tým, či ľudí snažím presvedčiť o morálnej pravde môjho stanoviska alebo jednoducho predkladám moje pozorovanie toho, čo funguje a čo je prospešné. Môj názor sa totiž rovnako zmenil na to, či môžem niekedy vôbec s istotou presviedčať ľudí, že to, čo si myslím, je správne. A tak aj v tomto blogu, hoci z morálneho hľadiska verím tomu, čo tvrdím, chcem vám len predložiť iný pohľad na vec, berúc do úvahy to, ako veci pre mnohých z nás fungujú v skutočnosti.
Anglický a slovenský rozdiel medzi politickou pravicou a ľavicou je naozaj rozdielny. Z toho, čo som mala možnosť pozorovať pri diskusiách o Brexite a britských parlamentných voľbách, by som povedala, že anglická pravica a ľavica sú najmä rozdielne v ekonomickej politike, ktorá vychádza najmä z toho, že väčšina pravice sú potomkovia britských aristokratov a väčšina ľavice sú chudobní robotníci. Na Slovensku až taký silný ekonomický rozdiel nemáme a preto väčšina rozdielov medzi pravicou a ľavicou je založená na morálnych názoroch na kultúrne hodnoty. Lenže čo ak sú kultúrne hodnoty jednoducho konceptom, ktorý je vytvorený sociálnym poriadkom, ktorý záleží iba na tom, kto je práve pri moci? Zoberme do úvahy už len taký príklad otroctva v histórii, alebo, u nás v Oxforde, právo žien na vysokoškolské vzdelanie. Ešte v sedemdesiatych rokoch mnohí muži v Oxforde protestovali proti tomu, aby ženy mohli študovať spolu s mužmi. Bol ich názor založený na nejakej „prirodzenej“ hodnote, ktorá by mala byť za každých okolností dodržaná, alebo jednoducho na tom, čomu ako hodnote uverili, len preto, že to bola vtedajšia spoločenská prax? Možno by sme mali stále prehodnocovať to, čo vnímame ako súčasné kultúrne hodnoty, tradičné tak ako liberálne, aby sme predišli podobnej spoločenskej nerovnosti.
Čo ak je to s politickými názormi podobne ako s ľudskými právami? Moje práva hraničia tam, kde sa začínajú práva druhého, a tak pokiaľ môj názor ubližuje druhým, aj keď sa možno dá pochopiť, prečo mám taký názor, je stále škodlivý. Momentálne Slovensko vníma, že liberálne názory nás ohrozujú, ale čo ak je to naopak? Prijímanie viacerých rodov a rovnosti rodových príležitostí vytvára atmosféru otvorenosti, ktorá vyvracia slovenskú zadebnenosť. Ja v tom nevidím nijakú hrozbu ani ublíženie. Naopak, pokiaľ tvrdíme ľuďom, ktorí si prešli vlastnými bojmi, psychickým neprijatím samého seba, a bojom s prijatím okolia len preto, že sú iní, že sú „zdegerovaní“ (citujem Kulturblog, viď Debata prvovoličov), je jasné, že reálne ubližujem minimálne ich psychickému zdraviu, a rovnako aj prispievam k zvyšovaniu predsudkov, ktoré im bránia získať rovnako dobré zamestnanie. Prosím, nehovorte, že sa predsa nestáva, že by niekoho nezamestnali len za to, že je „gay“, alebo nepovýšili len za to, že je žena. Len za to, že nie každý z nás si tým osobne prešiel, to neznamená, že naša osobná skúsenosť je univerzálna pre každého.
Skutočná hodnota Istanbulského dohovoru
Súčasná debata o Istanbulskom dohovore je najmä o tom, či skutočne potrebujeme ochranu žien, alebo či je tento dohovor jedine nástrojom na šírenie „rodovej ideológie“. Je pravda, že my už zákony proti násiliu na ženách máme, ale pozreli sme sa aj na to, či tieto zákony naozaj fungujú? Nasledujúci článok poukazuje na to, že percento slovenských žien, ktoré uviedli, že boli obeťou sexuálneho násilia, je vyššie než priemer v Európskej únii: http://www.aspekt.sk/content/aspektin/ratifikacia-istanbulskeho-dohovoru-na-slovensku. Avšak bez ohľadu na to, či vám toto číslo samotné príde šokujúce, treba brať do úvahy aj to, že obrovské množstvo žien sa nikdy neprizná k tomu, že bolo obeťou podobného násilia! A aj bez ohľadu na to, každé zapískanie na pekné dievča, každé zaobchádzanie so ženou vo vzťahu len ako s predmetom sexuálneho záujmu, každé ignorované obťažovanie na pracovisku, každé zafrflanie na to, že žena prezidentka predsa nemôže krajinu viesť dobre, ukazuje, že ženy sú obeťami príliš často a stávajú sa práve obeťami dominancie opačného pohlavia, tak ako na to poukazuje Istanbulský dohovor!
Aká je reálna hrozba „rodovej ideológie“? Nie je to hlavne strach, že budeme musieť vyjsť z komfortnej zóny svojej slovenskej zadebnenosti? Neznamená to, že ideme masívne podporovať celú populáciu aby sa dala preoperovať na iné pohlavie. Musíme najskôr pochopiť rozdiel medzi pohlavím a rodom – rod zahŕňa všetky kultúrne predsudky, ktoré podvedome zavrhujú napríklad ženy menežérky ako „panovačné strigy“, či mužov zdravotných asistentov ako „zmäknutých gejov“, a všeobecne podvedome rozdeľujú všetky vlastnosti ľudskej osobnosti na „prirodzene“ buď ženské alebo mužské, napriek tomu, že sme všetci rovnako ľudské osobnosti. V tomto duchu sa podobne obávaný vzdelávací projekt Ružový a modrý svet nesnaží aby sa z chlapcov stali dievčatá, ale snaží sa jednoducho nepodporovať podvedomé predsudky, ktoré sú bežne vštepované deťom. Pointou toho, že deti v učebnici čítajú o mamke, ktorá opravuje motorku, a nie o ockovi, nie je to aby si pohlavia vymenili úlohy, ale to aby nijaké úlohy neboli umelo prisudzované jednému rodu. To, že jedno pohlavie sa častejšie vyskytuje v určitom povolaní, nesvedčí o nijakej „biologickej predurčenosti“ daného pohlavia, ale jednoducho o zaužívanej spoločenskej praxi, kvôli ktorej opačné pohlavie ani nezvažuje dané povolanie ako možnosť. Napriek tomu, že z biologického hľadiska iba žena môže porodiť dieťa, to neznamená, že by mala byť starostlivosťou o dieťa kariérne znevýhodnená. Samozrejme, tým netvrdím, že matky by sa nemali o svoje deti starať, ale myslím, že zamestnávatelia by mali byť ústretovejší a neodmietať ženy do vyšších pozícií len preto, že im hocikedy môžu odísť na materskú! Ak je to naozaj v danej pozícii problém, prečo by nemohol ísť na „materskú“ ocko? Rodová rovnosť ako rovnocennosť pohlaví a ľudských vlastností, keďže sa nedajú reálne binárne rozdeliť na buď mužské alebo ženské, je najmä gestom prijatia. Je gestom slobodnej a priateľskej spoločnosti, ktorá prijíma ľudí bez predsudkov.
Avšak, ak sa aj tak stále bojíte „rodovej ideológie“, čo tak aspoň vyjadriť gesto všetkým zraneným ženám? Vyjadriť, že priznávate, že napriek zákonom nerobíme dosť pre to, aby sa predišlo násiliu na ženách? Blog vôbec nie je ideálnym priestorom na to, aby som sa v tomto otvorila, ale som tak sklamaná momentálnou situáciou, že dúfam, že osobná skúsenosť môže aspoň niekoho presvedčiť, že zvýšenie ochrany žien má zmysel. Áno, ja sama som bola obeťou sexuálneho násilia, a nikdy som nešla na políciu, pretože som bola presvedčená, že by to nemalo zmysel. Toto zranenie ma stále psychicky nesmierne ovplyvňuje. Zraňuje ma to oveľa viac práve preto, že som sa vždy podvedome bála, že keby som sa o tom otvorila, mnoho ľudí by skôr odvrhlo mňa než muža, ktorý to násilie spáchal. Toto podvedomé presvedčenie bolo zakorenené v jednej konverzácii zo základnej školy. Bolo to dávno, no stále si ju pamätám akoby to bolo včera – následkom rodových predsudkov zakorenených v morálnom učení hodín náboženstva, ako šiestaci sme všetci verili, že znásilnené ženy si za to môžu sami, jednoducho preto, že sa asi správali vyzývavo. To je choré! Pokiaľ mužov provokuje na sexuálne násilie jednoducho fakt, že ženy sú ženy, znamená to, že je nesprávne byť ženou? Naopak, pocit takéhoto vlastníckeho práva nad ženami často môže byť produktom toxického konceptu toho, čo znamená byť mužom, ktorý je založený aj na sexuálnej nadradenosti. Ale to predsa nie je biologickou definíciou muža, to je príklad umelej spoločenskej praxe! Ja si myslím, že by sme sa mohli vyhnúť mnohým podobným toxickým pohľadom na to, čo by „mal byť“ muž a čo by „mala byť“ žena, keby sme boli otvorenejší rodovej rovnosti a rovnocennosti.
Mužská dominancia je umelá a toxická. Osobne sa pohybujem v oblasti orchestrálneho dirigovania, kde je tento problém veľmi citeľný. Tiež práve rozmýšľate nad tým, že ste na Slovensku nikdy nevideli ženu dirigovať orchester? Nie, nie je to preto, že by to ženy nevedeli! Naopak, ako ruská dirigentka Veronika Dudárová hovorí v švédskom filme z 1987, A Woman Is a Risky Bet (Žena je riskantná stávka), v tom maličkom počte žien dirigentiek je neporovnateľne väčšia koncentrácia naozaj schopných, talentovaných a vzdelaných dirigentiek než medzi mužmi dirigentmi – napriek tomu, drvivá väčšina dirigentských postov je obsadená mužmi. Nie je to preto, že by dirigovanie ženy „nebavilo“, len preto, že to ženy nikdy nevnímali ako pre ne reálnu možnosť. Dnes máme čoraz viac študentiek dirigovania, no stále je pre ženy neporovnateľne náročnejšie prepracovať sa k vyšším postom. Často je problémom vnímanie autority, ktorá sa stala stereotypne mužskou vlastnosťou. Krutý a nevrlý muž dirigent bude pravdepodobne akceptovaný ako jednoducho autoritatívny, zatiaľ čo autoritatívna žena bude zrejme zavrhnutá ako panovačná. Keby sme sa naučili autoritu ako vlastnosť vnímať bez rodových konotácií, tento problém by sa značne eliminoval. Vlastne, to sa presne dá vidieť v študentských orchestroch u nás v Oxforde, kde sú študenti vnímaví voči rodovej rovnocennosti, a preto s dievčatami dirigentkami nemajú žiaden problém.
Istanbulský dohovor ale predovšetkým vnímam ako iniciatívu proti násiliu, ktorá priznáva, že sme ešte nenašli riešenie problému násilia na ženách, a vyjadruje gesto podpory všetkým zraneným ženám. Všetky fakty o tom, o čom Istanbulský dohovor naozaj je a nie je, nájdete užitočne zhrnuté v nasledujúcom článku: https://dennikn.sk/blog/956850/istanbulsky-dohovor-myty-a-fakty-reakcia-na-kampan-zastavme-zlo-z-istanbulu-ktorej-organizatori-siria-nespravne-skreslene-a-zavadzajuce-informacii-o-istanbulskom-dohovore/ Tento článok tiež na záver upozorňuje, že “snahy o stiahnutie podpisu pod Istanbulským dohovorom stavajú Slovenskú republiku do pozície krajiny, ktorá nerešpektuje nielen medzinárodné zmluvy a záväzky, ale ľudské práva ako také.” Myslím, že toto hovorí samo za seba. Spomenutý článok poukazuje na to, že tento dohovor jednoducho štandardizuje medzinárodné zákony bojujúce proti násiliu, rovnakým spôsobom, ako mnoho iných dohovorov zaväzuje Slovensko k medzinárodným dohodám. Ak je Slovensko naozaj proti ľudským právam, nie som si istá, či sa niekedy chcem vrátiť. No ak aj napokon Slovensko, kvôli pár neschopným politikom, stiahne podpis z dohovoru, ako mnoho iných žien, ocenila by som aspoň jedno menšie gesto – gesto, že Slovensko nepôjde s ružencami do ulíc proti takémuto dôležitému dohovoru protestovať!
Akokoľvek sa rozhodnete v nadchádzajúcich voľbách, rada by som týmto blogom dosiahla aspoň to, že sa budete na momentálne politicko-spoločenské diskusie pozerať s otvorenou mysľou. Hľadajte stranu, ktorá má najviac inšpiratívnych ľudí, ktorí rozmýšľajú progresívne a sami majú veľmi otvorenú myseľ. V tohtoročných voľbách máme na výber napríklad niekoľké kandidátky, ktoré študovali v zahraničí a doniesli svoj vzdelaný a obohatený pohľad naspäť domov, aby Slovensku pomohli. Možno by sme sa práve mali rozhodnúť pre takýchto Slovákov zo zahraničia...
