Pozerala som dokument o Marte Kubišovej. Nakoľko som sama v komunizme nežila, pomohol mi opäť si uvedomiť problém tohto režimu a opäť vzbudiť vďaku za to, že som sa narodila do lepšej doby. Skutočne lepšej?
Komunizmus našu krajinu jednoznačne zničil. Či už čo sa týka hospodárskeho a ekonomického rastu, no taktiež čo sa týka mentality národa. V čom to je, že v takom Švajčiarsku si nechce každý len nahrabať pre seba? Dva najväčšie rozdiely – Švajčiarsko nepodliehalo komunistickému režimu a nepatrí do Európskej únie. Pre mňa teda z toho vyplývajú dva zásadné závery: komunizmus, napriek svojej pôvodnej idei spoločného majetku, s ktorým bude každý spokojný, v nás vzbudil závistlivosť a naučil nás kradnúť; a čosi z Európskej únie si vzalo príklad z komunizmu ako z totalitného režimu, a teda nás to učí naďalej. Cítiť to najviac práve u nás, pretože sme boli tak hlboko zasiahnutí komunizmom.
Aká je vzácna sloboda slova? Dnes je to viac-menej historický pojem, ktorý nikto nerieši, pretože je to samozrejmá vec. No ako to vyzeralo, keď ňou nebola? Pozrime sa na životné príbehy umelcov, ako boli práve Marta Kubišová či Václav Havel. Príliš sme si zvykli na normálnosť luxusu, až si ho prestávame vážiť. Európska únia však zreteľne taktiež speje k totalitnému charakteru, pretože, i keď nie oficiálne, sloboda slova a presvedčenia sa opäť začína spochybňovať. Nezažili ste to ešte na vlastnej koži? Skúste vystúpiť proti homosexualite alebo potratom! Nejde teraz o správnosť názorov. Ide o právo vyjadriť ten svoj.
U nás na Slovensku je to umocnené tým, že je stále v našich radoch veľa zarytých komunistov. Niektorí to o sebe hovoria otvorene, iní sa to aspoň snažia zakryť. Výsledok je však ten istý, naša krajina stále v mnohých oblastiach žije ako keby v komunizme a to jej bráni vo vývoji na európskej či svetovej úrovni. Po páde komunizmu sme nevedeli čo od radosti a tak každý začal kradnúť čo najviac pre seba, pretože konečne bolo povolené mať viac ako iní. A tým sme sa zničili aj my sami. Jednoducho, komunistické zmýšľanie nám po väčšine zostalo a tak sa naďalej správame voči svojej krajine, tak naďalej vychovávame svoje deti a tak toto zmýšľanie v najbližšej dobe nemá veľkú perspektívu zmiznúť.
Možno práve preto sa zabúda na 17. november. Možno práve preto sa o ňom na školách až tak veľmi nehovorí a mladí o ňom nevedia. Pretože v srdci sme stále komunisti a oslavou tohto dátumu by sme šli sami proti sebe. Samozrejme, hovorí sa o Dni študentov, ale oslavy revolúcie sa rušia. Koľkí z nás si spomenuli? 17. november pre nás stráca význam. Bojím sa toho, že čoskoro budeme potrebovať ďalší 17. november, aby nás dostal z ďalšej totalitnej šlamastiky...
Dokument o Marte Kubišovej pozri tu: http://www.csfd.cz/film/372330-magicky-hlas-rebelky/
