Nedávne udalosti v Spojených štátoch, spojené so smrťou Georga Floyda a s aktivitami hnutia Black Lives Matter, bohužiaľ nezaujali príliš veľa pozornosti v slovenských médiách. Možno je to tým, že si väčšina z nás myslí, ako obvykle, že sa nás to netýka, veď Slovensko nemá také množstvo príslušníkov iných rás, my nie sme rasisti. No je tomu naozaj tak? Uvedomujem si, že rómska otázka je veľmi chúlostivá (samotný termín „rómska otázka“ nesie negatívne konotácie poukazujúce na sociálny problém), ale je čas aby sme čelili vlastnému rasizmu.
Sme zvyknutí ignorovať udalosti v Spojených štátoch lebo Amerika je podľa nás bláznivá, čudná, iný svet s ktorým my nemáme nič spoločné. Lenže niektoré udalosti sa nás týkajú a v niektorých amerických problémoch máme svoju vlastnú paralelu. Od rasizmu sa radi formálne dištancujeme, my by sme takú Rosu Parks predsa pustili do autobusu – zatiaľ čo na rómskeho spoluobčana v tom istom autobuse sa často sťažujeme. Dvanásteho júna európska poslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová publikovala video v ktorom prirovnala Georga Floyda k slovenskému Karolovi Sendreiovi – 4. júla 2001 bol Karol Sendrei, Róm, v Magnezitovciach na juhu stredného Slovenska pripútaný k radiátoru a dobitý na smrť dvoma policajtmi, ktorí boli neskôr odsúdení na sedem a osem rokov vo väzení (Spectator Sme). To všetko len preto, že prišiel za starostom dediny sťažovať sa na napadnutie svojho adoptovaného syna starostovým synom deň predtým. Táto návšteva bola však interpretovaná susedmi ako „agresívne správanie“, ktorí preto zavolali políciu aby Sendreia spacifikovala. Agresia policajtov napokon viedla, podľa posudku súdneho lekára, k 10-12 hodinám krutého fyzického mučenia (Správy Pravda). Takýto incident sa nedá interpretovať inak ako prejav hlboko zakoreneného rasizmu medzi policajtmi, ktorých úlohou je reprezentovať štátnu moc – takéto správanie u policajtov, a tiež následné odsúdenie iba na sedem a osem rokov (napriek tomu, že za spáchanie vraždy závažnejším spôsobom konania je trest odňatia slobody v rozmedzí 20-25 rokov) značí, že slovenský legislatívny systém nepovažuje násilie motivované rasizmom za príliš závažné. Dá sa povedať, že Sendreiov prípad poukázal na oveľa horšiu situáciu na Slovensku než je tá v Amerike, no na Slovensku sa nijaké protesty za spravodlivosť pre Sendreia nekonali.
Je načase aby sme si priznali, že svetové dianie sa môže dotýkať aj nás na Slovensku (napokon to nás už naučila korona). Iniciatívy ako Black Lives Matter v mnohých štátoch odkrývajú systémový rasizmus a históriu utláčania menšín, ktorú ľudia pridlho ignorovali. Slovensko nie je výnimkou, aj keď si to mnohí z nás nechcú priznať. No to, že si nie sme vždy vedomí rasizmu okolo nás je iba privilégiom našej pleti - nikdy sme rasizmus nezažili na vlastnej koži a nikdy nebudeme musieť, pretože máme privilégium toho, že vďaka našej pleti sa na nás nikto nepozrie s podobnými predsudkami (viac sa dočítate v knihe od Redi Eddo-Lodge, Why I’m No Longer Talking to White People About Race). Práve privilégium našej pleti však tiež znamená, že ak pridáme naše hlasy k ich volaniu o spravodlivosť, toto volanie nebude tak ľahko zmietnuteľné pod koberec, ako boli kvôli predsudkom hlasy iných rás po väčšinu západnej histórie. Preto je načase aby sme sa vzdelávali o skutočnej veľkosti tohto problému a jeho dopade a priznali si svoj vlastný rasizmus.
Rasizmus a Slovensko
Rasizmus sa Slovenska bytostne dotýka pretože s 20% populácie tvorenými etnickými menšinami, z čoho 6,5% tvorí rómska menšina, sa radíme medzi multietnické štáty (Matlovičová, K., Matlovič, R., Mušinka, A., Židová, A. 2012). Avšak, rómska národnosť, ako je pomenovaná v sčítavaní menšín, je misnóma, nakoľko Rómovia žili na tomto území nesmierne dlho (prvé zmienky o Rómoch na slovanských územiach pochádzajú z roku 1348 – Achim, V. 1998) – napokon, národ sám je len konceptom vytvoreným počas vlasteneckých úsilí devätnásteho storočia (viď. tiež Anderson, B. 1983, Imagined Communities). Napriek svojmu slovenskému občianstvu je množstvo Rómov stále považovaných za cudzích, iných, a vo verejnej diskusii je citeľné rozdelenie na „my“ a „oni“. S označením „Róm“ sa nesie stigma predsudkov, ktorá negatívne vplýva nie len na nájdenie zamestnania ale už v posmechu medzi deťmi v škole a na ihrisku sa táto stigma silne zapisuje do vývinu človeka (viď. tiež Roma Rights Journal). Hoci sa neviem celkom vcítiť do toho, ako veľmi slovenský rasizmus na človeka vplýva, za čo vďačím privilégiu svojej pleti, práve George Floyd a Black Lives Matter mi otvorili oči a ukázali, že zdvíhaním povedomia môžem prispieť k zmene.
Slovenský rasizmus sa rád skrýva za „reálne“ dôvody na nedôveru voči Rómom. Častý argument je, že si za predsudky môžu sami, lebo rómske osady sú „epicentrá“ sociálnych problémov a kriminality. Lenže to je rasisticky zjednodušený obraz, ktorý neberie do úvahy pôvod týchto osád a ich stigmu. Zakladanie osád je pravdepodobne spojené s asimilačnými legislatívami, ktoré začali už s Jozefom II. a Máriou Teréziou a ktoré zakázali Rómom kočovať (Cultural Survival Quarterly). Neskôr počas komunistického režimu to zašlo tak ďaleko, že Rómom spálili vozy a zabili kone, čím ich chceli prinútiť prispôsobiť sa „normálnemu“ životu. Osady boli jediným spôsobom, ako sa vyhnúť takémuto násilnému potláčaniu ľudských tradícií a zvykov. No tieto osady sa stali getami, pretože Rómovia si boli vedomí ich postavenia na okraji spoločnosti. Navyše, štát a spoločnosť potvrdili status týchto osád ako getá tým, že sa nenamáhali zmeniť neľudské podmienky života v nich (napríklad nedostatok pitnej vody). Toto všetko poukazuje na to, ako problémy v osadách, ktoré Slováci často používajú ako dôvod na nenávisť voči Rómom, sú vlastne produktom predsudkov a opovrhovania, ktoré tu boli už dlho predtým. Tie isté predsudky a opovrhovanie, ktoré, ako Amnesty International poznamenáva, sú pozorovateľné tak v individuálnych postojoch ako aj v politike vlády a v inštitúciách, naďalej predchádzajú spoločenskej mobilite, ktorá by mohla Rómov vymaniť z problémov osád. No možno aj snaha dostať ľudí z osád, nech je akokoľvek dobre mienená, je sama osebe chybná – odísť z osady môže znamenať prerušenie vzťahov s rodinou, odmietnutie vlastnej kultúry, postavenie sa proti svojim najbližším. Ako môžeme niečo také od niekoho žiadať len preto, že ich spôsob života nezodpovedá nášmu? A ak na túto otázku mnohí začnú oponovať tým, že tento spôsob života často vedie ku kriminalite, musíme si pripomenúť, že veci sa nikdy nedejú v izolácii – vždy sú produktom predchádzajúcich akcií a reakcií, tak ako osady samotné boli reakciou na politiku asimilácie. No a už len zvažovať, že Rómovia by mohli byť nejak „prirodzene“ naklonení kriminalite je práve ten rasizmus, ktorý vytlačil Rómov na okraj spoločnosti, kde často iné východisko než kriminalita neexistuje.
Ďalším častým argumentom je, že Rómovia sú príliš „leniví“ na to, aby si našli lepšiu robotu a vybudovali lepší život a preto radšej zostávajú v osadách a poberajú sociálne dávky. Toto je ale opäť iba rasisticky zjednodušený obraz plný predsudkov. Reni Eddo-Lodge vo svojej knihe Why I’m No Longer Talking to White People About Race poukazuje na to ako my bieli nevieme celkom pochopiť druhú stranu tejto mince, pretože si nevieme naozaj predstaviť akú spoločenskú a ekonomickú silu má biela pleť a ako vie ovládať životné šance. Napriek tomu do akej miery západný svet vyznáva meritokratické hodnoty, naša spoločnosť nie je naozaj usporiadaná podľa zásluh a skutočnej ľudskej hodnoty – naopak, sme ovládaní štruktúrami moci, ekonomikou a predsudkami. To, že „problém“ osád je z časti vymyslený a z druhej časti založený na predchádzajúcom a pretrvávajúcom rasizme, je poukázané v predchádzajúcom paragrafe. A to, že tieto predsudky naďalej vytvárajú štruktúru moci, v ktorej je prakticky nemožné pre Rómov zmeniť svoju spoločenskú pozíciu, je výrazný problém Slovenska. „Od revolúcií v roku 1989, ktoré zvrhli socialistické vlády v krajinách Východnej Európy, opovrhovanie a predsudky voči Rómom vo Východnej Európy sa zosilnili spolu s náhlym nárastom ekonomického statusu. ... Prieskum Times Mirror v 1991 ukázal, že prevažná väčšina Európanov opovrhovala Rómami – 59% Nemcov, 91% Čechov a Slovákov, 71% Bulharov, 79% Maďarov, a 50% Španielov. Druhý prieskum vedený Freedom House a Americkým židovským združením v 1991 ukázal že 78% Maďarov, Poliakov, Čechov a Slovákov by radšej nežili v jednom priestore s Rómami.“ (Cultural Survival Quarterly) Ekonomické rozdiely sa ďalej zostrili po páde komunizmu zrušením štátnych podnikov s nekvalifikovanou pracovnou silou, ktorú vo veľkej väčšine pokrývali Rómovia. Nájsť si prácu v kvalifikovaných profesiách je pre nich omnoho ťažšie práve kvôli diskriminácii ktorej čelia, či už v priamom špecifiku „neprijímame Rómov“ v pracovných inzerátoch, alebo v podvedomých predsudkoch na strane zamestnávateľov pri pracovných pohovoroch. Výsledkom týchto predsudkov je nezamestnanosť, ktorá posilňuje spoločenskú stigmu, ktorá naďalej predchádza spoločenskej mobilite Rómov.
No slovenský rasizmus vie byť aj menej zjavný – aj keď sa mnoho ľudí nestotožňuje s „reálnymi“ dôvodmi na nedôveru Rómom, ich záujem o Rómov často končí vyhlásením, že riešenie existujúcich sociálnych problémov by bolo príliš komplikované a teda prakticky nemožné. Lenže toto riešenie sa stáva nemožným len vtedy keď ho vyhlásime za nemožné. Pokiaľ sú sociálne problémy zakorenené v dlhodobom rasizme pretrvávajúcom v postojoch nás všetkých ako aj vo vláde a inštitúciách, riešením by mohlo byť práve upozorňovanie na tento rasizmus a uvedomovanie si vlastného rasizmu. Nevyhnutným nástrojom celoplošného odkrývania rasizmu je vzdelávanie o rasizme. Mnoho iniciatív sa zameriava na vzdelávanie rómskych detí, ktoré im má dať lepšiu šancu na život – a to je určite nevyhnutná a veľmi pozitívna súčasť integrácie Rómov do slovenskej spoločnosti, v ktorej sa im dobrého vzdelania práve dlho nedostávalo. No aby nemuseli deti inej farby pleti sami bojovať proti veterným mlynom predsudkov a spoločenskej exklúzie, ešte potrebnejším nástrojom na zmenu je vzdelávanie celého národa o rómskej histórii a o dopade rasizmu, na ktorých sa Slováci pridlho a príliš aktívne podieľali. Zvyšok tohto článku sa bude venovať stručnej histórii rasizmu voči Rómom, pretože je najvyšší čas aby sme si jej začali byť vedomí.
História rasizmu voči Rómskej menšine
Ako sme už podotkli, Rómovia, ako pôvodne severo-indická populácia, prišli na slovanské územia najneskôr v roku 1348. Na maďarské územie a do Strednej a Západnej Európy sa následne presúvali na začiatku pätnásteho storočia. Názov „cigáni“ v európskych jazykoch bol vždy derogatívny, zatiaľ čo oni sami sa nazývali „Rómovia“ podľa ich pobytu na byzantskom území (Achim, V. 1998). „Cigáň“ mal tiež derogatívny význam kvôli asociácii s „neortodoxnými“ spôsobmi, na ktoré poukazovali kresťania (Ancient Origins). Becky Taylor vo svojej knihe Another Darkness, Another Dawn hovorí o storočiach byrokratického a legislatívneho utláčania, proti ktorému Rómovia „bojovali“ tým, že sa naopak zamerali na každodennú živú realitu vzťahov v ich vlastnej komunite. Cultural Survival Quarterly ďalej ponúka užitočný prehľad historickej diskriminácie Rómov: „Počiatočná zvedavosť európskych národov a vladárov spojená s Rómami sa čoskoro zmenila na nenávisť a diskrimináciu v takmer každom európskom regióne a vytvorila odkaz ktorý pretrváva dodnes. V rumunských kniežatstvách Valašsko a Moldavsko boli Rómovia otrokmi v štrnástom a pätnástom storočí. Ako sluhovia vlastnení šľachtou, statkármi, kláštormi a štátom, Rómovia boli predávaní, vymieňaní, bičovaní a dehumanizovaní ... V iných krajinách boli Rómovia považovaní za vyvrheľov, votrelcov a hrozbu, pravdepodobne kvôli ich tmavej pleti, asociácii s okupujúcimi Ottomanmi a kvôli ich cudzím spôsobom. Napriek malému počtu vyvolávali strach, nedôveru a boli vyháňaní z takmer všetkých európskych území.“ Vyššie sme spomínali neskoršie asimilačné taktiky Jozefa II a Márie Terézie a toto prenasledovanie sa zhoršilo v dvadsiatom storočí počas nacistickej vlády, kedy „medzi rokmi 1933 a 1945 Rómovia čelili vyhladeniu, ktoré sa len teraz začína odhaľovať. Cez 600 000 Rómov bolo zavraždených, čo predstavovalo niečo medzi štvrtinou a pätinou ich celkovej populácie.“ (Cultural Survival Quarterly)
Slovensko ďalej pokračovalo v extrémnych formách utláčania Rómov v 70-tych rokoch keď bolo okolo 90 000 rómskych žien v Československu bez ich súhlasu sterilizovaných (Amnesty International). Medzi inými hnutiami za ľudské práva, Charta 77 obvinila vládu z pokusu o spáchanie genocídy na Rómoch cez nútenú sterilizáciu a praktiky násilného odoberávania rómskych detí od ich rodičov (Cultural Survival Quarterly). Avšak i po úspechu Charty 77 sa rasizmus nevytratil z postojov Slovákov: „Najznepokojivejšie manifestácie obnovenej nenávisti voči Rómom sa prejavili v početných incidentoch individuálneho, skupinového a policajného násilia. Helsinské hnutie a ďalšie skupiny za ľudské práva dokumentovali cez sto podobných incidentov medzi rokmi 1990 a 1994, ktoré zahŕňali dvadsať úmrtí a zničenie vyše 400 rómskych osád iba za obdobie od roku 1990 do 1991. Násilie sa uskutočnilo v takmer všetkých krajinách, no najvyššie počty boli v Rumunsku, hneď za tým na Slovensku, v Českej republike, Maďarsku a Bulharsku.“ (Cultural Survival Quarterly) My Slováci sa často radi sťažujeme, že si nás západný svet a západná interpretácia histórie veľmi nevšíma. Často sme zabudnutí ako súčasť Československa, či mýlení so Slovinskom, alebo jednoducho ignorovaní ako nepodstatná časť Východnej Európy. No je zaujímavé si všimnúť, že v literatúre o Rómoch a ich utláčaní Slovensko hrá veľmi (negatívne) dôležitú úlohu. Je čas uvedomiť si čo naše činy hovoria o slovenskom postoji k ľudských právam a rasovým otázkam.
Čo ďalej
Vzdelávanie je určite dobrým krokom vpred najmä preto, že momentálne neexistuje nijaká širšia akademická platforma pre rómske štúdiá, aj keď Rómovia sú jednou z najväčších európskych menšín. Sú niekoľké individuálne iniciatívy o založenie takejto platformy, ako napríklad Pražské fórum pro romské dějiny, no je oveľa viac čo by sme mohli spraviť pre tento účel práve na Slovensku. Taktiež slovenský verejný život, reprezentácia vo vláde a rasové štatistiky v zamestnaní nereflektujú náš status multietnickej krajiny. Je viac čo by sme mohli spraviť aby sme konečne začali vnímať rómsku populáciu ako súčasť tej slovenskej a nevylučovali Rómov zo spoločnosti. Spomínané vzdelávanie o rómskej histórii na školách už tiež zaznamenalo jednotlivé, hoci veľmi obmedzené iniciatívy, no treba spraviť viac v otázke výučby o rasizme – napríklad projekt Lívie Mašlárovej, napriek všetkým jeho pozitívam, sa zameriava na rómsku históriu bez širšieho zamerania na problematiku rasizmu. Podobné projekty potrebujú všetku našu podporu a rozšírenie v oblasti povedomia o rasizme. Aj keď rozšírenie školských osnov neprinesie koniec všetkým sociálnym problémom, aspoň máme šancu stať sa uvedomelejšími občanmi a lepšími ľuďmi, šancu postaviť sa za základné ľudské práva utláčanej menšiny. V tom má úlohu každý jeden z nás. A možno keď sa naučíme akceptovať, že fyzické rozdiely vo výzore nenesú nijaké implikácie pre rozdiely v ľudskej hodnote a schopnostiach, budeme otvorenejší aj voči rovnoprávnosti rodov.
[English translation]
How does George Floyd relate to Slovakia?
Recent events in the United States, linked to the death of George Floyd and activities of the Black Lives Matter movement, unfortunately have not attracted much attention in Slovak media. Maybe it is because most of us think, as per usual, that it is not our problem – Slovakia does not have many people of different races, we are not racists. But is that really so? I realize that the Roma people question is very sensitive (even the term ‘the Roma question’ has negative connotations that signify a social problem), but it is about time we face our own racism.
We tend to ignore events in the United States because we think that America is crazy, weird, a different world completely unrelated to us. However, some events do relate to us and some American problems have their parallels in ours. On the outside, we like to distance ourselves from racism; we would allow Rosa Parks on the bus, of course – but at the same time, we complain about the Roma citizen on that bus. On the 12th of June, MEP Lucia Ďuriš Nicholsonová published a video in which she compared George Floyd to the Slovak Karol Sendrei – on the 4th of July 2001, Karol Sendrei, a Roma from Magnezitovce in the southern central Slovakia, was handcuffed to a radiator and beaten to death by two officers who were later sentenced to seven and eight years of imprisonment respectively (Spectator Sme). All of that happened only because Sendrei came to the mayor of the village to complain about the mayor’s son’s attack on Sendrei’s adopted son, which happened the day before. This visit was, however, interpreted by the neighbours as “aggressive behaviour”, who therefore called the police to send Sendrei away. According to the report of the pathologist, he officers’ aggression eventually led to 10-12 hours of cruel physical torture (Správy Pravda). This kind of incident can only be interpreted as an expression of deep-rooted racism among the police, which is meant to represent the state power – this behaviour present among the officers, as well as the fact that they were only sentenced to seven and eight years (even though the usual sentence for committing a murder in an especially cruel way is 20-25 years), show that the Slovak legislative system does not consider racially motivated violence to be too serious. Sendrei’s case arguably showed that the situation in Slovakia is much worse than in the US, but there were no protests for Sendrei in Slovakia.
It is about time we acknowledge that world events can concern Slovakia (after all, that is what corona has taught us already). In many countries initiatives such as Black Lives Matter uncover systemic racism and history of oppression of minorities, which those countries have long ignored. Slovakia is no exception, although many of us do not want to admit it. The fact that we are not always aware of racism around us is only a privilege of our skin – we have never experienced racism personally and will never have to because we have the privilege that, thanks to the colour of our skin, no one will look at us with the same prejudice (you can read more about this in Redi Eddo-Lodge’s book Why I’m No Longer Talking to White People About Race). However, the privilege of our skin also means that, if we add our voices to their call for justice, this call will not be as dismissible as it has been for most of Western history because of prejudice. Hence, it is about time we educate ourselves about the real extent of this problem and its impact and admit our own racism.
Racism and Slovakia
Racism concerns Slovakia closely because with 20% of population consisting of ethnic minorities, out of which 6.5% is the Roma minority, it is a multi-ethnic state (Matlovičová, K., Matlovič, R., Mušinka, A., Židová, A. 2012). However, Roma nationality, as it is named in population counting, is a misnomer, since the Roma people have lived in this area for a long time (the first records of Roma people in Slavonic territories are from 1348 – Achim, V. 1998) – after all, nation is also just an imagined concept, a product of nationalism in the nineteenth century (see also Anderson, B. 1983, Imagined Communities). Even despite their Slovak citizenship, though, many Roma people are still considered foreign, different, and the public discourse adopts the binary opposition between ‘we’ and ‘they’. The term ‘Roma’ carries a stigma of prejudices, which negatively impacts not only on employment but also in bullying among children in school and on the playground, this stigma is being engraved on the individual’s development (see also Roma Rights Journal). Even though I cannot entirely empathise with how much Slovak racism affects the individual, because I have the privilege of my skin, it was George Floyd and Black Lives Matter that opened my eyes and showed me that I can contribute to a change by raising awareness.
Slovak racism likes to hide behind “real” reasons for mistrust against the Roma people. One of the frequent arguments is that there is a reason for the prejudice because the Roma dwellings are “epicentres” of social problems and criminality. However, that is a racist over-simplified view, which does not take into account the origin of these dwellings and their stigma. The founding of these dwellings was probably linked to the assimilation policies that started with Joseph II and Maria Theresa and which banned the nomadic way of life of the Roma people (Cultural Survival Quarterly). Later, during the communist regime this had gone as far as burning their carriages and killing their horses in order to force the Roma people to adapt to the “normal” life. The Roma dwellings represented the only way of avoiding this violent suppression of human traditions and customs. However, these dwellings became ghettos because the Roma people were conscious of their position on the outskirts of the society. Furthermore, the state and society acknowledged the ghetto status of these dwellings by not making any effort to change the inhumane living conditions in them (for instance, the lack of drinking water). All of this points out that the problems in the dwellings, which the Slovaks often use as a reason for hatred against the Roma people, are actually products of prejudice and contempt that had been here a long time before the dwellings. The same prejudice and contempt, which according to Amnesty International are noticeable both in individual attitudes as well as in the government policy and institutions, continue to prevent social mobility, which could enable the Roma people to escape the problems in the dwellings. On the other hand, even the attempts to get the people out of the dwellings, however well intended, are in fact mistaken in themselves – to leave the dwelling can mean breaking the bonds with family, rejecting one’s own culture, standing against the loved ones. How can we ask something like this of anyone just because their way of life does not agree with ours? And if anyone starts opposing this question by saying that their way of life often leads to criminality, we have to remind ourselves that things never happen in isolation – they are always a product of preceding actions and reactions, just as the dwellings themselves represented a reaction to the assimilation policy. To even consider that the Roma people could be somehow “naturally” inclined towards criminality is exactly the racism that pushed the Roma people to the edge of the society, where often crime is the only way of survival.
Another frequent argument claims that the Roma people are too “lazy” to find a better job, build a better life, and therefore they rather stay in their dwellings and enjoy the social benefits. This is again a racist over-simplified view, dimmed by prejudices. Reni Eddo-Lodge’s book Why I’m No Longer Talking to White People About Race points out how we, white people, can never completely understand the other side of the coin because we cannot imagine the social and economic power that white skin has and how it can therefore control life opportunities. Despite the extent to which the Western world on the face of it professes meritocratic values, our society is not ordered according to merit and true human value – on the contrary, we are controlled by power structures, economy, and prejudices. The fact that the “problem” of Roma dwellings is partly imagined and partly based on the preceding and pertaining racism was discussed in the previous paragraph. And the fact that these prejudices still form the power structure in which it is virtually impossible for the Roma people to change their social position is a significant problem of Slovakia. ‘Since the 1989 revolutions toppling the socialist governments of Eastern Europe, harassment and prejudice towards the Roma of Eastern Europe have intensified along with a sharp decrease in economic status. … A 1991 Times Mirror survey found that Europeans in overwhelming numbers expressed contempt for Roma, e.g., 59% of Germans, 91% of Czechoslovaks, 71% of Bulgarians, 79% of Hungarians, and 50% of Spaniards. A second poll conducted in 1991 by Freedom House and the American Jewish Committee found that 78% of Hungarians, Poles, and Czechoslovaks preferred not to live with Roma.’ (Cultural Survival Quarterly) Economic differences sharpened after the collapse of communism due to the closing down of the unskilled state enterprises, which employed mostly Roma people. To find a job in a skilled profession is much harder for them due to the discrimination they face, which takes the form of either a direct essential requirement ‘no Roma people’ in some job adverts or a conscious bias during the work interview. These prejudices produce unemployment, which strengthens the social stigma, which continues to prevent the social mobility of the Roma people.
However, Slovak racism can also be less obvious – even though many people do not identify with the “real” reasons for mistrusting the Roma people, their interest in the Roma people often ends with the proclamation that a solution to the existing social problems would be too complicated and thus virtually impossible. This solution, though, only becomes impossible when it is proclaimed to be impossible. If the social problems are rooted in the systemic racism, pertaining in the attitudes of all of us as well as in the government and institutions, the solution could be calling out this racism and acknowledging our own racism. The necessary tool of revealing racism across the board is education about racism. There are many initiatives that focus on education of the Roma children, which should improve their life prospects – and that is certainly a necessary and immensely positive part of integration of the Roma people into the Slovak society, in which they had for a long time lacked access to good education. But so that the children with a skin of a different colour do not have to fight the windmills of prejudice and social exclusion by themselves, even more necessary tool for a change is education of the whole nation about the Roma history and the impact of racism, in which the Slovaks have too long and too actively taken part. The rest of this article is devoted to a brief history of racism against the Roma people because it is about time to begin to take it into account.
History of racism against the Roma minority
As we have pointed out, the Roma people, as originally a North Indian population, arrived at the Slavonic territories latest by 1348. After that, they were moving to Central and Western Europe at the start of the fifteenth century. The name “gypsy” (Zigeuner) in European languages have always been derogative, whilst the Roma people called themselves “Rom”, recalling their stay in the Byzantine Empire (Achim, V. 1998). “Gypsy” also came to be used as a derogatory term for the Roma people, implying their “unorthodox” ways pointed out by Christians (Ancient Origins). Becky Taylor’s book Another Darkness, Another Dawn talks about centuries of bureaucratic and legislative oppression, which the Roma people “opposed” by focusing on the everyday lived reality in their community. Cultural Survival Quarterly then offers a useful overview of historical discrimination of the Roma people: ‘‘Initial curiosity about Roma by European people and rulers quickly gave way to hatred and discrimination in virtually every European region, a legacy which has continued until today. In the Romanian principalities of Wallachia and Moldavia, Roma were slaves from the fourteenth to the nineteenth centuries. As bonded serfs owned by noblemen, landowners, monasteries, and the state, they were sold, bartered, flogged, and dehumanized ... In other countries, Roma were viewed as outcasts, intruders, and threats, probably because of their dark skin, their association with invading Muslim Ottoman Empire, and their foreign ways. Despite their small numbers, they inspired fear and mistrust and were expelled from virtually every European territory.’ We have mentioned the later assimilation policies of Joseph II and Maria Theresa before, and this persecution worsened in the twentieth century when the Nazis came to power – ‘between 1933 and 1945 Roma faced an extermination campaign which is only now being historically investigated. Over 600,000 were murdered, representing between one-fourth and one-fifth of their total population.’ (Cultural Survival Quarterly)
Slovakia further continued in extreme forms of oppression against the Roma people in the 1970s when around 90,000 Roma women in Czechoslovakia were sterilized without their consent (Amnesty International). Among other human rights movements, Charta 77 accused the government of a genocide attempt on Roma people through forced sterilization and practice of forcibly taking Roma children from their parents. (Cultural Survival Quarterly). However, even after the success of Charta 77, racism had not disappeared from among the attitudes of Slovak people. ‘The most disturbing manifestations of the renewed hatred of Roma have been the numerous incidents of individual, mob, and police violence against them. Helsinki Watch and other human rights groups have documented over a hundred such incidents from 1990 through 1994, with twenty deaths and the destruction of over four hundred Rom dwellings just in the period of 1990-1991. Violence has occurred in virtually all countries, but the highest rates appear to be in Romania, followed by Slovakia, the Czech Republic, Hungary and Bulgaria.’ (Cultural Survival Quarterly). We Slovaks often like to complain that the Western world and the Western interpretation of history do not notice us very much. We are often forgotten as a part of Czechoslovakia or mistaken for Slovenia or simply ignored as an irrelevant part of Eastern Europe. But it is interesting to notice that in literature about the Roma people and their oppression Slovakia plays a very (negatively) important role. It is about time to realize what our actions say about the Slovak attitude towards human rights and racial questions.
What next
Education is definitely a good step forward, mainly because at the moment there is no wider academic platform for Roma studies, even though the Roma people are one of the biggest European minorities. There have been a few individual initiatives attempting to found such a platform, such as the Prague Forum for Romani Histories, but there is much more we could do for this purpose in Slovakia. Similarly, the Slovak public discourse, representation in the government, and racial proportions in employment do not reflect our status of a multi-ethnic country. There is more we could do in order to finally start considering the Roma population as part of the Slovak one and not exclude the Roma people from the society. The aforementioned education in Roma history in schools has also seen individual, though limited, initiatives, but we need to do more about racism awareness – for example, Lívia Mašlárová’s project, despite all its benefits, focuses on the Roma history without addressing the problem of racism. Similar projects need all our support and widening in terms of racism awareness. Although widening school curriculums will not end all social problems, at least we have a chance to become more aware citizens and better people, a chance to stand up for human rights of an oppressed minority. Each and every one of us has a role in this. And maybe, once we learn to accept that physical differences in image do not have any implications for differences in human value and abilities, we will also be more open towards gender equality.
