Deti.
Vstúpia nám do života a obrátia ho hore nohami. Nič nefunguje ako doposiaľ a my začneme deliť čas na ten pred nimi a po ich príchode.
Zasypávajú nás paľbou otázok a vyrážajú dych svojími pripomienkami. Sú slobodné, lebo si neuvedomujú nebezpečenstvá a nastopercent dôverujú tomu, kto im daroval život. Pripomínajú nám vlastné detstvo a dostávajú nás nevedomky do tragikomických situácií.
Keď si myslíme, že najhoršie je za nami a v duchu strieľame šampanské, zinscenujú neskutočný dej tak, aby nás presvedčili o vlastnej neschopnosti správne reagovať v krízovom stave. Naštartujú smiech osolený slzami, odplavujúcimi stres.
Môj život mal tú česť obohatiť sa o dva takéto zázraky a s nimi o výbavu nezabudnuteľných okamihov. Obaja sa narodili s "túlavými topánkami", nebolo dňa, kedy by sa mi nepostarali o šialené chvíle pobehávania po zotmení mestom, s výrazom zdesenia v očiach.
Jedného nákupno- horúčkového dňa sa moje trojročné dieťa stratilo uprostred davu. Ako zúfalá vlčica som pobehovala a vypytovala sa každého naokolo na takatak oblečené dieťa. Moja fantázia naberala otáčky a premietala film, čo ma pripravoval o rozum. Bola som tak zaujatá hľadaním, že som sa celá triasla a na poslednú chvíľu som pred sebou zbadala malú namosúrenú tvár, čo na mňa vyfľochla : - no konečne som ťa našla!-
V máji, keď slniečko začínalo príjemne hladiť, moje dieťa malo na rozume iba jednu vec, vykúpať sa v mestskej fontáne pred "radnicou". Nedala si to vyhovoriť a tak dostala zaracha. S mačacími očami sa motala poza chrbát a prosíkala na kolenách, aby sa mohla ísť s kamarátkami hrať na preliezky. O hodinu bola späť celá premočená a ja som vedela koľko bije. Nečakala som kým sa vyzlečie a takú ako z nej capkala voda po koberci som ju začala po rodičovsky voziť. Nútila som ju priznať, že napriek zákazu porušila sľub, čo mi dala. Obrátila oči dohora a presvedčivo povedala: - ja som sa nebola kúpať vo fontáne, iba som sa v tej horúčave tak spotila! -
Prešlo niekoľko dní, popoludnia so starou mamou neboli veľkým kultúrnym zážitkom a tak sa vypýtala a odbehla na dvor. Nie nadlho, po schodišti sa ozýval nárek. Vbehla do bytu celá popŕhlená od žihľavy,do ktorej sa vyvrátila aká bola veľká. Zasmoklená spustila na starú mamu: - babi, to si ty na vine, nemala si ma púšťať von! -
Takto by som pokračovala bez prestania, lebo príhody s novým scénarom boli takmer na dennom poriadku. To všetko mi v jednom okamihu prišlo na um pred pár dňami, keď sme v bludisku nemocničných chodieb debatovali. V jednu chvíľu som sa obzrela a bola preč. No to hádam nie, veď je dospelá. Neverila som vlastným očiam. Kde je? Nemohla sa prepadnúť pod zem. Stará známa paralýza sa zmocnila mojich nôh a hlavne rozumu až kým mi vo vrecku nezazvonil telefón: - mami, kde si sa znova stratila? -
Pomaly som vystupovala schodík po schodíku na najvyššie poschodie s overenou pravdou - prestať mať o svoje deti obavy sa nedá naučiť. Prichádzajú na svet dvaja - dieťa a strach. S oboma je dôležité vedieť správne zaobchádzať.
