Je rušné ráno, jedno z tých, ktoré ohlasujú koniec týždňa. Víkend je za dverami a poznačil všetky situácie nielen na ceste.
Všetci sme podvedome akosi podráždení, v jednom okamihu myslíme na desiatky vecí a snažíme sa nájsť primerané riešenia.
Na svetelnej križovatke mlčky zastavíme vozidlo a čakáme na tú správnu farbu.
Medzitým sa k prechodu pre chodcov približuje pomalým krokom, popod ovisnuté konáre rodiacej čerešne, skupinka ľudí.
Najprv idú dve hopsajúce rozšantené deti, za nimi s ostražitým pohľadom predpokladaný otec, a nakoniec dve švitoriace ženy - jedna mladá, tá druhá o niečo staršia.
Muž zodvihne ruku, odtrhne z konára jediný zrelý plod a prirodzeným pohybom, bez obzerania ho podá svojej žene.
S manželom sa na seba pozrieme a úsmev naznačuje pochopenie hĺbky sledovaného okamihu.
Rozsvieti sa zelená, vkĺzneme na diaľnicu.
Ten úsmev nám ostane na tvári po celý deň.
Dokonca cítim v ústach sladkosť darovanej čerešne.
