Pamätám si ako som ti v najväčšej kríze môjho života napísala list. Bála som sa tvojich múdrych očí a bezmocnosti, ktorú by som v nich zbadala.
Mama mi povedala, že keď si ten list čítal, leskli sa. Od sĺz.
Spomínam si ako som sa ťa raz opýtala, či sa láska počtom milovaných ľudí delí, alebo násobí. Spýtavo si sa na mňa pozrel a povedal si mi vetu, ktorá mi v ušiach znie dodnes:
„Láska sa delí a záleží iba na tých, ktorým je určená, či si uvedomia, aký dar dostávajú“.
Lebo ty si nás miloval všatkých rovnako, aj keď si to nie vždy vedel prejaviť. Veď kto by ťa to v sirotinci naučil.
Pamätám si, ako som maličká zaspávala v tvojom náručí a kládla ti nekonečné otázky. Trpezlivo si odpovedal na všetky hlúposti, ktoré sa vedia zrodiť v detskej mysli.
Naučil si ma veci, o ktorých sa nepíše v žiadnych knihách.
Celé tvoje detstvo, dokonca celý život je jeden veľký román, ktorý by nevymyslel ani najlepší spisovateľ.
Nemôžem zabudnúť na dusivé okamihy, keď si ty ležal v mojom náručí a ja som sa bezradne prizerala ako bolestivo odchádzaš. Stískali sme si ruky a v tej chvíli prebiehala cez ne nekonečná komunikácia. Viem, čo si mi chcel povedať a dúfam, že vidíš, ako sa tým riadim. Nepretrhlo sa puto, ktoré nás spájalo.
Chýbaš mi, ocko.
Už som veľká, ale mám pre teba kopu otázok, na ktoré potrebujem odpovede.
Predstav si, že život má tú drzosť a pokračuje ďalej aj bez teba.
