Dodnes mi rezonuje v mysli obľúbené motto mojej spolužiačky zo strednej. Priznávam, že od tých čias už pretieklo veľa vody v miestnom potoku aj generácie si už odovzdali štafetu poznávania a okúšania na vlastnej koži. Jej slová mi pripadajú nadčasové a teda aktuálne v každej dobe aj počasí.
Jednotky času nepodplatiteľne plynú a na forme spoznávania sa iba málo zmenilo. Jediná, diametrálne odlišná skutočnosť je množstvo lákadiel a spôsobov ich prezentácie.
Mobil zaplakal uprostred dňa a do ucha vplával hlások mojej násťročnej.
"Ahoj mamček, budeš sa na mňa hnevať. Mám priekak na internáte."
Moje paralyzované hrdlo nedokáže vydať hlások.
"Vieš, zabuchli sme sa s kamarátkou na balkóne a správca vymenil zámok. Budeme ho musieť zaplatiť."
Troška životodárneho červeného moku sa mi podarilo z nôh napumpovať napriek arytmii aj do hlavy a kŕč povolil. Medzitým hopsalka využila moje blížiace sa mdloby a pokračovala.
"Je tu aj ďalší problém - ten balkón nie je úplne náš..."
No už len to mi chýbalo, obvinenie z ňurkania po cudzích izbách. Vrátil sa mi hlas.
"Vysvetlíš mi, čo ste robili v mraze v cudzej izbe na balkóne ?"
V ten okamih mi otázka pripadala totálne kreténska, jej hlasným vyslovením som pred sebou zbadala jasnú odpoveď. Mohla som sa zahrať na vševediacu autoritatívnu matku, ale ja nie.
Pre istotu a so štipkou nádeje, že sa mýlim, počkala som si na jej vyjadrenie.
"My smetmfjccli"
"Čo prosím?"
"My smetmfjccli"
"Nerob si zo mňa skákaciu opičku, jasne a nahlas!"
"My sme tam fajčili..."
A je to tu.
Pred očami mám čiernobiely obraz situácie spred dvadsiatichpiatich rokov na internátnej izbe, keď sme za rachotu kľučky a búchania na dvere hádzali usvedčujúce predmety von otvorenými balkónovými dverami.
Ako mám reagovať, aby som sa neprezradila úškrnom a zároveň si zachovala dekórum?
Jediné, čo ma napadlo, bolo presne to, o čom som sa dlhé roky presviedčala, že vo svojej inteligencii nikdy nevyslovím a budem krízy riešiť na úrovni:
"Máš zaracha!!!"
