Aký syndróm?
Nie, nie, žiadne fňukanie, už dávam chladiť šampanské na oslavu toho, že po dlhých rokoch budem mať zasa trocha času iba pre seba.
Keď potom oznámil, že sa sťahuje na druhý koniec republiky kvôli práci, ďalšiemu štúdiu a hlavne frajerke, žiadne šampanské sa samozrejme nekonalo.
Či sa nám to páči, mamám dospelých detí, alebo nie, nostalgia v prázdnom hniezde sa dostaví a objíme nás takou intenzitou, až z nás ide vytlačiť okrem sĺz aj vnútornosti.
Ozval sa niekoľko dní vopred: "Pricestujeme vo štvrtok, aby sme oslávili narodeniny. Priprav nám spanie a bryndzové halušky."
Mamina kuchyňa.
Prepáč, nádejná budúca nevesta! Aj toto je v učebniciach tak, ako syndróm opusteného hniezda.
O pár dní sa ozve mladšia dcéra, odídená na výlet s frajerom: "Mami, cestujeme domov, chcela by som byť po čase so svojím bratom. Urob niečo, aby sme sa pomestili."
Na jeden víkend ožíva byt vravou, smiechom a zábavou.
Ako kedysi.
Tak úplne zasa nie. Namiesto metrových piadimužíkov sa tu tmolia vyrastené dospelé "deti", s hlavou plnou ideálov a plánov, s odhodlaním a odvahou pasovať sa so životom a zariadiť si ho po svojom.
Našťastie.
Aby sa svet dobýval ako sa patrí, ešte poriadny obed, potom mávanie z balkóna.
Priúzky byt je naraz o tri čísla väčší.
Nemám ani pomyslenia na šampanské.
Iba im držím palce.
Dívam sa a cítim zvláštnu zmes hrdosti, naplnenia aj prázdnoty, samoty, ale nie osamelosti, pokoja a pokory.
Moment, niečo mi padlo do oka...
Toto všetko znamená byť matkou.
A tou som sa, vďakabohu, stala pred dvadsiatimi troma rokmi poprvýkrát a navždy.
