Rozprávku o skutočnej láske, keď sa z nej zrodia jej nežní svedkovia vystriedala veľmi skoro skutočnosť a tej sa moja detská myseľ zdráhala uveriť.
Vždy sa javili ako rodinka Dokonalých, takto to väčšinou prebieha a všetko tomu aj nasvedčuje - vôňa z kuchyne, prechádzky štyrmi ročnými obdobiami, opravené koleso na bicykli. Len z času načas sa z bytu začali ozývať strašidelné zvuky a tá pekná a milá pani zo dva týždne nosila slnečné okuliare aj keď vonku zúril studený dážď. Dokonca aj jej dievčatko, s ktorým sme donekonečna skákali škôlku, odrazu nemala na ňu pomyslenie, alebo ju bolela noha, lebo sa udrela o stolík v chodbe, oči mala červené a celá sa chvela.
Iba náhodou som jedného dňa vletela do schodov práve vo chvíli zúrivého tresknutia vchodových dverí a blčiaci pohľad ma napriek môjmu veku presvedčil, že susedia vlastne ani nemajú záľubu v nočnom prestavovaní nábytku.
"Mama prečo?"
"Keď budeš veľká, pochopíš aj sama."
Počas všetkých tých bielych nocí blízkeho teroru som si kládla nekonečné otázky:
Kam sa podela láska?
Ako je možné takto nenávidieť?
Prečo sa niekto rozhodne donekonečna znášať utrpenie?
Akým právom zabúdajú dvaja nepriatelia, deliaci sa kedysi o spoločnú posteľ na svedectvo svojej bývalej lásky?
Čo sa skutočne deje za stenou, keď domom otriasajú údery a hlasné stony bolesti?
Dokážu vôbec niekedy zabudnúť?
Odpustiť?
Vrátiť všetko na začiatok?
Prečo?
Mama, už som veľká a na niektoré otázky nemám odpoveď.
Odpoveďou nie je - čo na to povedia ľudia; ani výhovorka o neschopnosti postarať sa sama o dieťa. Odpoveďou je pohľad do zrkadla na opuchnuté oči, zbelavené líce a polámanú dušu.
Mama, už som veľká a našla som riešenie:
Zavrieť za sebou dvere s jednou taškou na pleci a detskou rúčkou v dlani, čo verí na dobro a zázrak. Kašlať na to, čo povedia ľudia; kašľať na strach z neistoty; kašľať na vyhrážky a polená pod nohami; kašľať na pochybnosti - čo ak raz predsa...
Toto všetko raz odveje vánok času a milosrdného zabúdania po jedinej vete:
Mama, nič lepšie si pre nás nemohla urobiť.
Utrpenie nie je vykúpenie
Nad hlavou mi zadunelo a ozvali sa výkriky, po ktorých mi zhustla krv. Do rána som už nedokázala prehovoriť spánok, aby prišiel na šálku kávy a pomohol mi zabudnúť.