Vychutnáva si s plachým úsmevom ten obraz, akoby si ho chcela zaznamenať v pamäti navždy, aby ju odprevádzal na poslednej púti.
Je stará a nikoho už nezaujíma.
Svet zabudol, aká to bola krásavica a ako obetavo vychovávala a bránila svoje deti pred opitým tyranom. Radšej nastavila vlastné telo, akoby mali ony utrpieť. Dávala im lásku, lebo nič iné nemala a nič iné nemalo väčší význam. Vychovala z nich úspešných jedincov a dnes sú to ony, ktoré prvé zabudli na jej láskavú náruč.
Dvakrát do roka si na ňu spomenú a pošlú farebnú, nič nehovoriacu pohľadnicu s dodatkom- nabudúce prídeme.
Nabudúce.
Možno už žiadne nabudúce nebude.
Neprosí, nežiada o pozornosť, dávno zmierená s tým, že svoju úlohu si už splnila a už nie je nikomu potrebná.
Nikto ju viac nežiada o radu, ani o pomoc, ktorú tak štedro rozdávala, kým bola plná sily.
Je svojim spôsobom šťastná a ani ju nenapadne ľutovať sa, alebo nebodaj byť niekomu na ťarchu. Len sedí a pokorne prosí Najvyššieho, aby sa zmiloval a otvoril jej konečne svoju náruč.
Zmierená a pripravená prenechať miesto pod slnkom tým, ktorí ešte majú čo ponúknuť.
Končí sa jeden ľudský príbeh, o ktorom nikto nenapísal.
Taký úplne obyčajný život jednej úplne obyčajnej ženy, ktorá svet naplnila svojou dávkou lásky, nádeje a túžby.
Kvapka v mori, jedna z kvapiek, bez ktorých by nebolo mora.
Hladkám tú láskavú, trasľavú ruku a ďakujem za to, že existovala, že žila a naučila to aj iných.
Ak chcete vedieť ako vyzerá pokoj a šťastie, choďte sa pozrieť, sedí v parku na lavičke.
