Do mailovej schránky mi prišla pošta s výkrikom o pomoc. Mladý muž, otec detí, živiteľ rodiny bol hospitalizovaný na talianskej klinike a zúfalo potrebuje pomoc- ľudskú, odbornú, jazykovú. Odbornej sa mu dostalo zo strany personálu, bolo potrebné nájsť tlmočníka na pomoc pri objasneniach nálezov a na prípravu pacienta na prevoz do nemocnice domovského štátu.
Kým sa prosba jeho rodiny dostala rôznymi cestičkami až ku mne, oslovili za pomoci iného naše zastupiteľstvo s prosbou o pomoc pre občana,ktorého, ako vyplýva z názvu inštitúcie,zastupujú v krajine pôsobenia.
Predstavme si, že zastupiteľstvá, konzuláty a veľvyslanectvá sú kúskom našej zeme v inom štáte, máják pre príslušníkov toho národa, ktorý by mali v cudzej krajine zastupovať. Hovorím: mali by, pretože skúsenosť potvrdila skutočnosť na hony vzdialenú od pravdy. Na prosbu zúfalej rodiny zastupiteľstvo chladnokrvne odpovedalo, aby si pomohli sami, lebo oni tu nie sú na riešenie situácií takéhoto druhu.
Pýtam sa teda, čo je podstatou pôsobenia a načo sú naši, slušne žijúci spoluobčania oficiálne vyslaní do sveta, keď riešenie podobných situácií je pod ich úroveň. Pravdepodobne na to, aby nás na úrovni zastupovali na rôznych banketoch a oslavách, keď sa nemôžeme zúčastniť aj my ostatní.
Nuž, hľadali ďalej, až sa dostali ku mne.
Keďže ma moje rodinné a profesionálne povinnosti načas pripútali k rodnej hrude a nemôžem vycestovať, skontaktovala som sa telefonicky s osobou, slovenskou dievčinou, žijúcou neďaleko miesta hospitalizácie. Žije tam už istý čas, usadila sa a našla rodinné zázemie. Začala som jej pripomínať kto som a že sme sa nedávno stretli a pobudli spoločne pri jednej príležitosti. Ani ma nenechala dohovoriť a sfúkla ma odpoveďou, že po rozhovoroch s mužom si neprajú, aby ich ktokoľvek obťažoval. Studený pot mi stekol po chrbte a so želaním pekného dňa som položila slúchadlo.
Rozmýšľala som nad riešením, nejaké predsa musí existovať, veľmi som tým ľuďom chcela pomôcť. Ešte zopár neúspešných telefonátov až som rezignovala a zavolala som svojmu talianskému manželovi, ktorý je toho času vo svojej domovine a vyrozprávala mu celé to curiculum. Pravdepodobne bolo z môjho hlasu cítiť takú bezradnosť, že sa sám ponúkol dať do služieb dobru svoju slabú neurčitkovú dialekto- slovenčinu. Neváhal ani chvíľu a na druhý deň, po získaní splnomocnenia od vedenia nemocnice už sedel na oddelení a vybavoval všetky potrebné náležitosti.
Ak sa medzi tým niečo mimoriadne neprihodilo, dnes sa už môže niekoľko ľudí tešiť zo spoločnej blízkosti a vzájomnou oporou absolvovať dlhú cestu k uzdraveniu.
Na jednej strane cítim smútok nad toľkou ľahostajnosťou, ktorá nás obklopuje a na strane druhej nehu k človeku, ktorého som si vybrala za životného partnera. Opäť nesklamal, tak ako mnohokrát predtým, keď sa ochotne vzdáva svojho času, súkromia aj prostriedkov, aby rozdával pomoc tým, ktorí sú v núdzi. Keď si dobrovoľne berie služby v domove pre drogovo závislé rodiny s deťmi.
Vtedy som pyšná, že patríme k sebe.
