Nie sme výnimka.
On a Ona.
Manželia a rodičia detí, ktoré im odobrali kvôli spôsobu života, aký sa nedobrovoľne rozhodli viesť. Možno aj preto, že majú čo robiť, aby sa postarali sami o seba. Možno ich to nemal kto naučiť, alebo to jednoducho nebolo možné. Nezáleží im na vzhľade, sú prostoduchí, prezrádza to ich zvláštny bezzubý úsmev, čo im neschádza z tváre.
Žijú si svoj život každý deň tak, ako najlepšie vedia.
On.
Tlačí pred sebou káričku, naloženú doplna papierom, kartónmi, alebo starým železom. Práčkami a chladničkami, čo dávno vyšli z módy a nikomu sa nechce odpratať ich zo sídliska.
Oslovuje ľudí a vypytuje sa na starinu, čo by sa mu mohla zmestiť do vozíka.
Trpezlivo rozoberá na kúsky veľké rárohy a potom ich celým mestom tlačí do zberne napriek dažďu, vetru a fujaviciam.
Ona.
Prechádza mestom s paličkou v ruke, skúma útroby kontajnerov, prehŕňa sa a natešene vyberá objavené poklady, prezerá ich a s radosťou ukladá do deravých igelitiek. Zahĺbená do svojej činnosti nevníma pokriky detí a nevšíma si zvedavé pohľady okoloidúcich.
Len občas sa vynorí zo svojho sveta, zakričí – nech sa každý stará o seba a opäť sa v ňom stratí na dlhý čas.
Ktovie, čo si tí dvaja večerami rozprávajú o prežitom dni, keď sa unavení celodenným "upratovaním - nakupovaním" vracajú do prázdneho bytu. O nás, o ponižovaní a pohŕdaní. Či vôbec vedia, čo to znamená.
Ktovie, o čom snívajú; či ich opanuje závisť; či poznajú úľavu odpustenia; čo čakajú od budúcich dní.
Jedno viem určite – nikdy neprídu o prácu, o ilúzie, o hrdosť; o svoju lásku.
Majú svoj svet istý dovtedy, kým my ostaneme žiť a správať sa v tom našom ako doteraz.
