Kam sa len pozriem, valí sa na mňa záplava odpadu najrôznejšieho druhu. Temná stránka pokroku, či daň zo životnej úrovne. A poriadne smradľavá.
Jedna vec mi vŕta v hlave, kedykoľvek sa vraciam od smetiakov . Stupeň inteligencie je merateľný odpadkami. Nie ich množstvom, ale spôsobom ich vyhadzovania.
Spomínam si na dokumentárny film z dôb totality o jednom francúzskom meste, v ktorom sa začalo zavádzať triedenie komunálneho odpadu. Z poplatkov mesto zakúpilo igelitové vrecká a periodicky ich rozdeľovalo do každej domácnosti. Bola som nadšená a zároveň zvedavá ako sa im podarí presvedčiť obyvateľov o potrebe triedenia. Potichu som im závidela premietajúc si v duchu obraz úrovne a stavu našich smetiakov po chemických procesoch ako následku voľného sypania odpadu.
Prešlo pár desaťročí a na našich sídliskách sa objavili farebné kontajnery. Znova ma pochytilo rovnaké nadšenie, ktoré trvalo iba dovtedy, kým som si nevšimla správanie ľudí voči tejto vymoženosti uľahčiť sebe aj svojmu prostrediu.
Vybrala som sa na prieskum správania sa pri vyhadzovaní toho, čo ťaží naše domácnosti.
Kontajnery na domový odpad sú ako podniky bez zatváracej doby a k nim pristupujú ich zmluvní partneri.
Kategória č.1, najsympatickejší bez ohľadu na vek, pohlavie a vzdelanie. Pristúpia, vhodia dnu nepriedušné, previazané igelitové vrecká, zatvoria príklop, poutierajú si ruku a odkráčajú.
Kategória č.2, bez prívlastkov, pristúpia s akoukoľvek igelitkou plnou odpadu, vysypú ho z tašky a tú si potom zrolujú a odnesú domov - na ďalšie použitie. Za "jazdy" sa otočia a váhajú, či sa majú vrátiť a zavrieť príklop, alebo nie. Niektorí to urobia, iní len pohodia plecom a stratia sa v útrobách činžiaku.
Kategória č.3, najhoršia z menovaných, pribehnú ku kontajneru so smetným košom, alebo vedrom v ruke, obrátia ho hore dnom, pobúchajú ním o okraj kontajnera, poprípade palcom a ukazovákom odlepia zo dna kus novín ako ochranu pred znečistením, neunúvajú sa za sebou zavrieť veko a obzerajúc si okná susedov odbehnú do svojho domova.
Kategória č.4, extrémy, nebudem radšej popisovať, lebo je nechutná a chválabohu zriedkavá.
To, že sa v spleti rôznorodosti objavujú aj predmety, na ktoré je vyhradený jeden z farebných kontajnerov netreba ani spomínať. To, čo ma vie poriadne sklamať je pohľad do nich a "bonusy", ktoré tam z neznámych dôvodov našli svoj koniec. Pod nápisom "papier" vyprázdňuje kartónová krabica svoje útroby, preplnené odporným kuchynským odpadom. Pod "sklom" sa povaľuje všetko možne, len to sklo tam nie je vidieť.
Rada by som poznala odpoveď na otázku : aký význam malo zabezpečenie sídlisk takouto kultúrnou, či kultúrno-odpadkovou vymoženosťou a kde asi končí takýto "zmiešaný sortiment".
Tuším kde.
To, čo nerozfúka vietor po celom sídlisku, pravdepodobne v spaľovni, nezávisle od farby kontajnera.
Máme pred sebou dlhú, odpadkami zavalenú cestu.
Mám taký pocit, že nám to príroda nikdy neodpustí.
