Nikdy v živote sa nestretli a predsa ich spojila jedna spoločná vec. Stály vegetatívny stav.
V žiadnom prípade sa nebudem pliesť do remesla lekárom, nechcem rozhodovať, už vôbec nie súdiť, či zaujímať stanovisko. Chcem sa iba pýtať.
Ľudský život - dar, šanca, príležitosť. Má rôzne podoby, záleží od vôle a očakávaní človeka.
Aj oni snívali a očakávali, kým ich v jednom jedinom okamžiku nezradil ich vlastný mozog. Čo vo svojom položení cítia, čo podstupujú, akým utrpením prechádzajú bez možnosti komunikácie s okolím? Čo by nám povedali, keby mohli? O čo by požiadali tých, ktorí za nich rozhodujú?
Terri svoju púť ukončila v marci tohoto roku, keď na podnet jej manžela sa súdy po dlhej dobe uzniesli, že odpojením od umelo podávanej výživy a tekutín nechajú jej telo rozhodnúť o svojej budúcnosti. Jej prípad zdvihol lavíny protestov, ale aj podpory. Verejnosť rozdelil na tábory. Tých, čo pobúrene odsudzovali manžela z chladnokrvného zabitia a tých, ktorí priali Terry pokojný prechod tam, odkiaľ ju vytrhla moderná lekárska technika.
Salvatore je dva roky po nehode vo vegetatívnom stave, ale v ostatných mesiacoch začal prijímať potravu ústami, reaguje na príbuzných a prejavuje emócie. Nikto netuší, či je jeho zlepšenie na vzostupe, alebo je to stav trvalý. Matka, stará žena sa teší pokrokom, ktoré robí pod rukami šesťčlenného odborného tímu, zabezpečujúceho každodenne odbornú starostlivosť v domácom prostredí. V tomto je Taliansko naozaj unikátom na celom svete. V celej krajine je viac než tisícpäťsto prípadov tohoto druhu a aj keď je každý niečim špecifický, dokonalá odborná starostlivosť je zaručená ústavou.
Eluana, prípad dlho diskutovaný a rozporuplný. Na jednej strane dievča po dopravnej nehode, oživovaním vrátené do vegetatívneho stavu a na strane druhej zničení rodičia, ktorí sa pýtajú kde môžu, či je správne nasilu udržiavať toto ľudské stvorenie vo funkcii, keď je dávno jasné, že už trinásť rokov mala byť na druhom brehu.
Každý rodič miluje svoje dieťa, vlastný život by vymenil za ten jeho, vzdal by sa vlastných orgánov, ak by tento krok mohol zachrániť jeho dieťa. Pozerať na jeho utrpenie a každým dňom, mesiacom a rokom strácať nádej na šťastný zvrat je niečo, čo si my ostatní nevieme a nechceme predstaviť. Eluanin otec nežiada o eutanáziu, iba prosí kompetentných, aby nechali možnosť voľby na tých, ktorých sa to bytostne dotýka. Aby sa mohol človek sám dobrovoľne rozhodnúť, v určitých situáciách či chce, alebo nechce byť za každú cenu vrátený do života. Smrť patrí k životu, ale ako sa dá nazvať to, čím jeho milovaná dcéra prechádza už tak dlhú dobu? Zúfalý, zlomený otec, ktorému už trinásť rokov nie je dopriaté rozlúčiť sa so svojou dcérou, s tým, čo z nej ostalo a darovať jej duši pokoj. Možno ho za to súdiť?
Po celý ľudský život sa snažíme dať svojej existencii zmysel a dôstojnosť. Som presvedčená, že každý z nás má tu, na zemi určité poslanie. Možno poslanie Terri, Salvatoreho a Eluany je naučiť takýmto spôsobom svojich blízkych láske a obetavosti. A možno ak by mohli komunikovať, prosili by, aby sme ich neväznili, lebo svoju úlohu plniť nevládzu.
S úctou sa skláňam pred dokonalosťou ľudského života, jeho zrodenia a fungovania. V nemom úžase sledujem, toto dielo tvorcu, jeho podoby, premeny a vývoj. A znova, donekonečna sa pýtam čo je smrť a kde je tá tenká čiara medzi ňou a životom v jej zaslúženom význame. Každý, kto na to prišiel sa už s odpoveďou späť nevrátil.
